Vitajte v Rusku

Pôvodne sme pripravovali cestu okolo Čierneho mora. Lákalo nás východne Turecko a jeho bájny Ararat, hornaté Gruzínsko so svojou pohostinnosťou a ruské letné strediská rozprestierajúce sa pozdĺž Čierneho mora. Po získaní informácií a vybavení potrebných víz cieľ cesty naberal na realite. Otvorená zostávala iba otazka ako sa dostať z Gruzínska do Ruska. Cesta pobrežím cez Abcházsko bola uzavretá, druhá možnosť cez Kaukaz bola otázna a nebezpečná. Zostávala možnosť tretia a to loďou z Batumi, alebo Turecka. Aj táto alternatíva bola pre svoju finančnú náročnosť zamietnutá. Nakoniec sme týždeň pred odchodom zmenili náš pôvodný zámer a sústredili sa na Rusko. Cieľ cesty padol na Volgograd, Kaspické more, Kaukaz a Čiernomorské strediská.

Nadišiel čas odchodu a naša šesťčlenná výprava sa vydáva na cestu. Prvá polovica výpravy vyrazila už v nedeľu (10.7.2005) na chatu vo Vysokých Tatrách, kde na poslednú chvíľu dolaďuje plán cesty. Ráno sa v Poprade stretneme s ostatnými a v zostave Dagmar, Milan, Jano, Marek, Erich a ja smerujeme kukrajinským hraniciam.

Ojedného menej

Sotva ubehneme pár desiatok kilometrov začínajú prvé ťažkosti. Marek sa sťažuje na neznesiteľnú bolesť pod rebrami. Absolvuje lekárske vyšetrenie vo Vranovskej nemocnici s diagnózou žlčníkových kameňov a lekár mu neodporúča pokračovať v ceste. Prijímame rozhodnutie, že pokiaľ do rána bolesť neutíchne ďalej nepokračuje. Prenocovávame na chate kúsok za Sninou. Ráno bolesť neutícha a lúčime sa s Marekom.

Pokračujeme krajinou pod Vihorlatom na hraničný prechod Ubľa. Po 40 minútach strávených v kolóne nás colníci púšťajú dopredu a po vybavení potrebných náležitostí prepúšťajú ku svojim ukrajinským kolegom. Aj tu sme milo prekvapení hladkým priebehom odbavovania aký sme v minulom roku, keď sme tiahli týmto smerom nezažili. Všetci svorne konštatujeme:Ukrajina je zase o krok bližšie k Európe. Po prekročení hraníc zamieňame peniaze a na prvej čerpacej stanici s veľkým potešením napájame našich tátošov lacným oktánovým nápojom. Pre zaujimavosť 20 Sk za liter.

Prenasledovaní smolou

Vo Veľkom Bereznom sa na nás opäť lepí smola a naša „kuchárka“ Dáška si vyberá tú najkrajšiu jamu... Našťastie si to odnáša iba motorka. Fazer má prerazený kárter, utrhnutý výfuk a polámané kapoty. Namáhame naše mozgové závity, aplikujeme technické zručnosti a operácia začína. Dieru v kártri opriemere 50mm zacelí kombinácia konzervového plechu s tekutým kovom a Akrapovič dostáva novú objímku z drôtu, odstrihnutého z plota. Po troch hodinách náročnej operácie nalievame olej, prebudíme pacienta a pokračujeme v ceste.

Prechádzame krásnymi úsekmi Karpát a v snahe dohnať zameškané hľadáme skratky, pričom na konci jednej „ zdravíme“ lesných robotníkov. No čo? Zlyhalo GPS...Konečne sme na červenej a do neskorého večera naháňame stratené kilometre. Nocľah nachádzame potme v poli za mestom Ternopol.

Nástrahy

Osiedmej ráno sme už na ceste. Uháňame rovinami Ukrajiny a pritom dávame pozor, aby sme nedostali zbytočnú pokutu. Ale zrazu kde nič - tu nič terč v lufte, stojíme a vôbec nevieme prečo. Uniformovaný muž s výkričníkom v tvári nás vidinou lacného zisku presviedča, že sme sa veľmi previnili. Ale my neoblomne isto, sa po vlaňajších skusenostiach tvárime, že ruština je nám blízka ako hebrejčina. Pod zámienkou vyvolania strachu a hrozby väzenia, Milan s Janom s úsmevom sadajú do auta príslušníka. My ostatní neleníme a dávame najavo, že tu budeme stanovať. Po chvíli však chlapci ešte viac vysmiati vysadajú zauta a chlap značne v rozpakoch sťahuje tisíce na desiatky. Dávame 40 hrivien a rušíme rečové embargo. Vzájomne si prajeme pekný deň, šťastnú cestu a pokračujeme. Je čas obeda a preto zastavujeme v známej reštaurácii kúsok pred Vinicou. Po doplnení energetických zásob sa s chuťou vrháme do ďalších kilometrov.

Pred Umanom tankujeme a hneď ako vysadáme zo sediel nás obťažujú podozrivé, herecky nadané individuá. Predstavenie začína. Mužík č.1 - najväčší inteligent očividne stráca z vrecka peniaze. Mužík č.2 idúci za nim ich pohotovo dvíha, schováva a upozorňuje nás, že sme nič nevideli. Po chvíli sa mužík č.1 vracia a so slzami vočiach a udretím na našu citovú strunu vyzvedá a zároveň šacuje či sme ich náhodou nenašli. Medzitým mužík č.2 spolu s ostatným hereckým osadenstvom, hrá životnú rolu so zvýšeným záujmom o technické parametre našich strojov. Odpútávajú našu pozornosť a sľubujú rozdelenie úlovku fifty-fifty niekde v zákulisí. Značne rozhorčení a znechutení vyskakujeme do sediel a čo najskôr opúšťame javisko. Pokračujeme smerom na Kirovograd, kde podvečer v jednej z dedín v miestnom hoteli nachádzame štandartné ubytovanie (130 Sk/deň). Dedina navonok pôsobí nenápadne, ale vskutočnosti tu žije 8000 obyvateľov. Pomaly si začínáme zvykať, že na východe je odjakživa všetko veľké. Po nevyhnutnej očiste nášho mužstva a ženstva sa sťahujeme do hotelového baru, kde sa s novými priateľmi rozprávame dlho do noci o ich radostiach a starostiach.

Ráno navštívime tunajší trh, pripravíme výdatné raňajky a o ôsmej vyrážame. Rozlúčiť sa prišli aj miestni motorkári, ktorí nas sprevádzajú až za mesto. Fazer začína strečkovať a odmieta poslušnosť. Nastal problém s palivovým čerpadlom. Pri plánovaní sme rátali aj s takouto závadou a vzali sme náhradné. Háčik je v tom, ze ho viezol Marek... Tento problém nás potom sprevádzal už po celý zbytok cesty.

Priemyselný východ

V letnej horúčave a v špičke prechádzame Krivým Rogom. V jeho uliciach sa trápime dve hodiny a konečne je toto veľké priemyselné mesto za nami. V príjemnej tôni topoľov hltáme ďalšie kilometre, ktoré prerušujeme až pri Dnepri. Dneper je známa strategická rieka a na jeho toku je vybudovaných niekoľko gigantických vodných diel. Robíme prestávku a popri veľtoku smerujeme do Záporožia. Prechádzame mestom, fotíme pár záberov obrovitej elektrárne a diaľničným úsekom pokračujeme na Doneck.

Schádzame z diaľnice a prechádzame stredom nedozerných lánov jačmeňa, žita a slnečnice. Je podvečer a elektrické stožiare rozprestierajúce sa všade v nedohľadnej rovine nám dávajú vedieť, že vchádzame do priemyselnej oblasti. Obrovské haldy hlušiny týčiace sa zroviny sťa pyramídy zapĺňajú v posledných lúčoch zaliaty horizont. Tento rajón je veľmi postihnutý ťažkým priemyslom a je patrične zdevastovaný.

Skúška nervov

Potme prechádzame Doneck a snažíme sa vyjsť zmesta. Chceme nájsť nejaké slušné ubytovnie niekde na jeho periférii. Pýtame sa miestnych avšak bezúspešne. Narážame na ochotného taxikára, ktorý nám za malú úplatu nachádza ubytovňu. Nocľah vyhovuje, ale zádrheľ je v tom, že nemá strážené parkovisko. Taxikár nám ponúka svoju vlastnú garáž, ktorá je však vzdialená 3km od ubytovne.

To sa mi však veľmi nepáči a začínam upodozrievať. Nechať napospas motorky tak ďaleko od nás, ucelkom neznámeho človeka, tri tisíc kilometrov od domova? To snáď nie? Po krátkej porade a zvážení situácie ticho súhlasíme a vyslovujeme konečné DA. To zase bude noc, snáď ani nezažmúrim oko. Po prebdenej noci ako na ihlách sa nemôžem dočkať rána. Ráno všetci znervoznieme, keď taxikár neprichádza v dohovorený čas. Erich volá na jeho číslo a všetci s napätím sledujeme jeho reakcie. Hurá zodvihol. Za 10 minút príde po nás. Po otvorení drevenej brány av zhliadnutí našich bajkov nám odpadá zo srdca celý kameňolom. Uvarí nám kávu, predstaví ženu, synka a peknú švagrinú. V dobrej nálade sa spolu odfotíme, naložíme,šikovnú švagrinú a vyrážame na spanilú jazdu mestom. Lúčime sa s rodinkou a územím vyťazených baní smerujeme k ruským hraniciam.

V krajine veľkého brata

Míňame mesto Antracit, spravíme obednú prestávku a už sa ocitáme v kolóne na hraniciach krajiny snov. Po hodine čakania dávame úplatok za prednostné vybavenie. Dostaneme lístočky s číslami motoriek a dúfame, že už bude koniec. To však netušíme, že procedúra ešte len začína a prejdeme na druhú stranu modernej colnice.

Pobehujeme od okienka k okienku, zbierame bumášky a pekné razítka. Kde tu za niečo platíme, veď úrad je úrad. Absolvujeme prehliadku batožiny a s príjemňujeme si čakanie váľaním po zemi. Vtipkujeme s colníkmi a vďaka ruštine sme si akýsi blizší. Ešteže som dával v škole pozor! Po troch hodinách strávených v príjemnom tieni colnice nám želajú sčastlivoj putí. Smerujeme na mesto Šachty, pred ktorým si robíme povinnú fotku s tabuľou Moskva 1001.

Výchádzame na diaľnicu spájajúcu Moskvu s Čiernym morom a pripadáme si ako v Amerike. Štvorprúdová cesta s kvalitným povrchom je preplnená autami svetových značiek. Truckeri KAMAZov a amerických ťahačov nás zdiaľky zdravia svetlami a hlasnými tónmi lodných klaxónov..

Nové skúsenosti

Schádzame zdialnice a musíme tankovať. Ale tu sa platí sa vopred a treba mať odhad, koľko chýba v nádrži. Sergej volá: Máša, pjatnácať! Milá Máša za nepriestrelným sklom dávkuje 15. Benzin tečie, pričom počítadlo stojí. To, že milá Máša, ráta vždy nadol zisťujeme až keď nám kontrolky paliva svietia akosi zavčasu. Na serióznych čerpadlách sa tankuje ako inde vo svete, alebo sa platí vopred záloha, z ktorej nám po natankovaní vydajú. Je neskorý večer a my značne unavení hľadáme nocľah. Úháňame do najbližšieho mesta, pričom potme na rovnom úseku objehame kolónu, ktorej šéfuje Moskvič. Po pár kilometroch ďalej, na nás už pískajú uniformovaní priatelia zo stanice GAJ. Zvyknutí na neustále policajné kontroly, očakávame otázky typu: Kam idete? Na čo idete? a kontrolu všetkých papierov, ktoré sme obdržali na hraniciach. Na naše veľké prekvapenie sa dozvedáme, že sme porušili zákon. Vyhlasujeme rečové embargo a policajt nakladá Ericha do auta s rozsvieteným majákom, s cieľom ukázať kde a čo sme porušili. Celý špás bol v tom, že sme všetci v tej tme predbiehali cez plnú nezmyselnu čiaru na rovnom úseku. V tom moskviči sedel žandár-provokatér, ktorý zámerne brzdil premávku a všetko hlásil najbližšej kontrole. Môžme si vybrať jednu z troch možností: zaplatiť strašne mastnú pokutu, počkať do rána na súd, alebo prispieť na vylepšenie rodinného rozpočtu. S prvými dvomi očividne nesúhlasí ani jedna zo zúčastnených strán. Prikláňame sa k možnosti č.3 a dohadujeme sumu vyhovujúcu obidvom stranám. Zaželajú nám sčastlivoj dorógi i spokojnoj nóči a poradia motel. Po prejdení dvadsiatich kilometrov, vypíname stroje, dávame sprchu (nešla spustiť studená) a tešíme sa na posteľ.

Volgograd

Ráno prekračujeme Don a zahajujeme útok na Stalingrand. Toto mesto rozprestierajúce sa na brehu rieky Volgy je dobre známe najkrvavejšími bojmi z čias druhej svetovej vojny, v ktorom nastal jej rozhodujúci obrat.

Mesto je nazývané mestom hrdinov a každý centimeter pôdy je poznačený krvou zurputných bojov. V jeho ruinách našlo smrť 250000 obetí. Práve tu chceme navštíviť monument postavený na ich počesť.

Obrovská socha už zďaleka pútala našu pozornosť. Vlasť matka, ako je pomenovaná, stojí na pahorku nad mestom, ktorý je zároveň cintorínom padlých. Je priam obrovských rozmerov, ktoré treba spomenuť. Celková výška smečom: 85m, výška sochy 52m, dĺžka meča 33m-jeho hmotnosť 14 ton, kompletná váha s podstavcom 8000 ton.

Areál pamätníka je rozsiahlym parkom, s množstvom sôch a výjavov bitky o Stalingrad. Ponúka nádherný výhľad na mesto a obrovskú rieku Volgu. So vstupom k pamätníku máme malý problém, pretože na takéto miesta nemáme prislúchajúce oblečenie. Ale po presvedčení kontroly, že prichádzame na motocykloch zo Slovenska, nás púšťajú. Po prehliadke pokračujeme s obhliadkou mesta. Navštevujeme nábrežie, kde v spoločnosti karaoke spevákov zotrvávame do večera. Noc trávime v štandartom hoteli socialistického typu. Ráno absolvujeme ešte krátku prehliadku mesta a gigantickej vodnej elektrárne, ktorá je zároveň aj jediným mostom cez rieku Volgu.

Nedozernou stepou

Vchádzame do búrky, my však pokračujeme ďalej. Prestáva pršať a zastavujeme uprostred nedohľadnej neobývanej roviny. Pri pohľade na odchádzajúcu čierňavu ktosi poznamenáva: Hmm ťažko je tu žiť aj bleskom, keď nemajú do čoho udrieť... Pobavení výrokom vyskakujeme do sediel a postupujeme pozdĺž hranice s Kazachstanom. Tá je vzdialená sotva 40 kilometrov.

Osídlenie je tu naozaj riedke a kde-tu popri ceste pretíname chudobné dediny s prašnými cestami a domami v žalostnom stave. Na okrajoch dedín vidieť stále rovnaký obraz. Rozpadajúce sa vraky traktorov, kombajnov a inej techniky ešte z čias rozkvitajúceho socializmu. Prichádza nám chuť na šašlík, tak zastavujeme v jednom z bufetov pri ceste. Dve hodiny debatujeme v príjemnej atmosfére, pričom porovnávame rozdiely života pred a po rozpade ZSSR. Lúčime sa s novými priateľmi pôvodom z Arménska a pokračujeme v ceste.

Na nasledujúcej GAJ-ke sa Milan necháva obmäkčiť, požičiava si Fazera a predvádza kompletnú zostavu jazdy na zadnom kolese. Policajti sú z toho vo vytržení.

Niekoľko kilometrov pred Astrachanom sa v diaľke mihotajú plamene fakiel obrovskej rafinérie.

Príkaspická nížina

Kaspická oblasť a predovšetkým dno Kaspického mora je bohatou zásobárňou ropy. Tieto náleziská sú schopné pokryť 3-6 percent jej svetovej spotreby. Potme dorážame do mesta Astrachan a v jeho rušných uliciach hľadáme nocľah. Nábrežie a jeho priľahlé nočné podniky sú preplnené zabávajúcimi sa luďmi. Astrachan je bohaté prístavné a priemyselné mesto ležiace v delte Volgy. Nachádzame hotel, pýtajú však 100 EUR za noc, pekne poďakujeme a ideme o dom ďalej. Máme však šťastie, pretože stretávame mladíka, ktorý nám s ochotou telefonicky zháňa ubytovanie inzerované v novinách. Znalý mesta nás odprevádza až na miesto, kde dostávame kompletný dvojizbový byt aj s garážou(170 Sk/osoba). Po rozhovore s domácou Kaspik škrtáme z plánu. V poslednej dobe tam vládne nepokoj a neodporúča tam cestovať. Ráno absolvujeme krátku prehliadku mesta a dvomi mostami ponad rieku Volgu opúšťame Astrachan. Pre našu bezpečnosť volíme vrchnú vetvu ciest a stepou Príkaspickej nížiny smerujeme do 320 km vzdialeného mesta Elysta.

Janové GPS-ko ukazuje nadmorskú výšku -28 m nad morom. Práve prechádzame oblasťou, kde kedysi vládla voda. Kaspické more je bezodtokové jazero, ktorého rozloha sa však neustále zmenšuje. Cestu lemujú vysychajúce snehovobiele soľné jazerá. Zastavujeme pri jednom z nich a schádzame na jeho slanú hladinu.

Je to pre nás zvláštnosťou, lebo po takom niečom sme ešte nejazdili. Step je každým kilometrom iná a každú chvíľu nám odkrýva niečo zo svojich tajomstiev. Po niekoľkých kilometroch narážame na obrovské piesočné duny. Opäť schádzame z vozovky a zamierime priamo k nim. Hodnú chvíľu si skúšame priechodnosť našich nabalených strojov v hlbokom piesku.

Uháňame krajinou a v diaľke vidieť obrys policajného auta. V hlavách všetkých preblisne myšlienka: To už ani tu nedajú pokoj... Zbystríme pozornosť a zaraz znižujeme rýchlosť jazdy. Aké je naše prekvapenie, keď prídeme bližšie. Pred nami stojí poprerezávaný starý žigulák dostrieľaný ako rešeto. Celkom dobrý nápad využiť starý vrak ako výchovný prostriedok. Asi už zaskočil mnohých a tí si pre zmenu na ňom ukľudňujú nervy a skúšajú mušku.

V Elyste dávame na radu domácich a odbočujeme na novovybudovanú cestu, ktorá ešte nie je zakreslená na mape.

Smer Kaukaz

Policajné kontroly na každej križovatke,doplnené ostatného Sergeja s kalašnikovom na krku nám dávajú tušiť, že divoký kaukazský región je už na blízku. Na jednej z kontrol sa nechávam obmäkčiť i ja a požičiavam motorku. Všetci krútia hlavou, ale našťastie všetko dobre dopadlo. Je podvečer a zastavujeme v príjemnej reštaurácii. Príprava jedla sa o niečo natiahla, tak využijeme možnosť prenocovať na krytej terase vo dvore.

Na druhý deň sa okolitá krajina konečne dvíha a pribúdajú kopce. Prekračujeme hranice Kabardínsko-Balkárskej republiky. V jednej zo zákrut nado mnou stojí strážny anjel. V poslednej chvíli sa vyhýbam utrhnutému skákajúcemu kolesu z oproti idúceho auta. Policajné kontroly sú čoraz častejšie a okrem povinného samopalu a nepriestreľnej vesty, stanoviská lemujú bunkre a valy z vriec s pieskom. Pred Naľčikom odbočujeme a predhorím Kaukazu smerujeme do 100 km vzdialeného vysokohorského strediska Elbrus. Príroda je ozaj nádherná a každú chvíľu zastavujeme buď kvôli nej, alebo kravám, ktoré nám neustále križujú cestu.

Vchádzame do dažďa a v ňom máme smolu.“Darí „sa nám predchádzať cez plnú čiaru a to priamo pred policajnou stanicou. Policajti vyhlasujú poplach. S píšťaľkami v ústach vybiehajú z budovy a ihneď nás odstavia. Zabavia nám pasy, vodičáky a keby sme ich mali tak i rodné listy. Opäť vyhlasujeme osvedčené jazykové embargo. Metódou náhodného výberu som pozvaný na kus reči. Počemú vy narušájete? Neustále znie zúst orgánu, pričom máva zápisnicou a hrozí koncom nášho výletu. Navzájom si testujeme nervy a psychickú odolnosť. Konečne sa dostávame k jadru veci a s tvárou kajúcnika sa snažím škrtať nuly zo sumy našej obety. Nakoniec ponúka akciovú cenu a prepúšťa nás na slobodu. Dážď ustúpil a spolu s ním aj policajt. Okolitý svet odkrýva svoju nádheru a hýri kryštáľovo čistými farbami.

Pod Elbrusom

Vchádzame do národného parku Elbrus. Stroje odstavujeme v penzióne Saklija. Podľa slov ubytovaných je jediný, ktorý zatiaľ ešte nebol prepadnutý. Vraj tu býva zvykom vtrhnúť do stanu nožom prerezaným „bočným“ vchodom s pozdravom:“ Daváj déngy !“ a všeobecne platí pravidlo: za tmy radšej nevychádzať. Takéto niečo sa tu ozaj môže prihodiť a cudzinec si musí zvyknúť na to, že je ľahká korisť na zbohatnutie. Treba však k tomu pristupovať bez zbytočnej hystérie, ale so značnou dávkou obozretnosti.

Na druhej strane patrí Kaukaz medzi najkrajšie kúty, ktoré Rusko ponúka, kde stretnetneme milých a pohostinných ľudí, ochotných pomôcť v každej situácii. Prebúdzame sa do nádherného rána a bolo by hriechom nepodniknúť výlet o niečo vyššie. Vystojíme rad a lanovkou sa dostávame do výšky 3000m. To nám však nestačí a ratrakom sa vyvážame ešte o1100m vyššie pod vrchol hory (5642m).

Elbrus (strecha Európy), sa už dávno stal komerčným vrcholom, na ktorý sa dá vyliezť bez väčších problémov. Nutná je však aklimatizácia a dobré počasie. Erich si vpožičovni požičiava lyže a užíva si letnú lyžovačku. My si zase snemým úžasom vychutnávame neopísateľnú krásu do slnka zaliatych kaukazskych štítov a pomaly schádzame dolu.

Vraciame sa do penziónu, balíme veci a lúčime sa s Osmanom-majiteľom, ktorý sa s nami vyfotografuje pre svoj buletín. Ešte dnes a po svetle chceme opustiť dolinu. Kilometre ubiehajú a onedlho míňame Piatigorsk, Minerálne vody a prenocujeme niekde pred mestom Nevinnomysk. Nocľah volíme netradičný a naše hlávky skláňame na tvrdom asfalte benzínovej pumpy, niekoľko metrov od policajnej kontroly. Dnešným plánom je vymeniť včerajší sneh za teplé vody Čierneho mora.

Na brehoch Čierneho mora

Schádzame z diaľnice na široké ruské cesty a krajina sa opäť začína dvíhať. Pribúdajú lesy, cesta sa kľukatí a horským priesmykom schádzame k moru. Základňu budujeme za mestom Tuapse niekoľko desiatok metrov od mora. Zohnať ubytovanie tu nie je problém. Všade popri ceste vyčkávajú majitelia s tabuľkami v rukách, stačí si len vybrať. Konečne si užívame prímorskú atmosféru a máčeme si naše uparené i ubolené časti .

Na druhý deň sa vyberáme pobrežím do 100km vzdialeného, známeho strediska ruskej riviery Soči. Cesta s kvalitným asfaltom sa vinie ponad more a zákruty sa vymieňajú jedna za druhou. Je však jediná a veľmi preplnená, takže žiadna slasť. Soči je veľmi krásne a spleť hotelov, bohatých letných rezidencií s kulisou palmových alejí mu právom dávajú punc čiernomorskej perly. Prístav s prepichovými jachtami, ulice plné luxusných limuzín, svedčia o tom, že ich nevlastní robotnícka trieda. Do neskorého večera nasávame atmosféru tohto prímorského strediska.

Ráno vstávame o niečo skôr, čaká nás dlhá cesta pobrežím k prielivu Azovského mora do Čierneho.

Prechádzame pobrežím a prestávky obmedzujeme len na občerstvenie a tankovanie.

Na poslednej ruskej GAJ-ke máme znovu problém. Ziskuchtiví policajti tvrdia, že naše sprievodné dokumenty, ktoré stále vláčime so sebou nie sú v poriadku. Je paradoxné, že po absolvovaní množstva kontrol na to prichádzajú až teraz. To ma vážne naštvalo, vchádzam dnu a takto rozparádený kričím, búcham, nadávam a hrozím ambasádou. Zvyšok výpravy vonku myslel, že o chvíľu sa bude strielať. Hurá, zabralo to, takto na nich treba. Onedlho už čakáme v rade na najbližší trajekt. Absolvujeme množstvo administratívnych úkonov, tak ako na vstupe a po troch hodinách plávame Kerčským prielivom na Krym.

Krym

Poloostrov Krym je hlavná turistická atrakcia Ukrajiny, kde cítiť ruský vplyv i nádych orientu. Počas plavby vypĺňame tlačivá potrebné k vstupu. Všetkých sa nás zmocňuje hrejivý pocit ako keby sme šli domov, ale od neho nás delí skoro 3000km. Je neskorá noc, stojíme v rade na hranicach a dávame úplatok za prednostné odbavenie. Ešte dnes si chceme užívať nočný život v starej známej Fedosii. Na druhý deň doobeda sa vyvaľujeme na pláži a poobede opäť sedíme v sedlách.

Putujeme pobrežím a podchvíľou zastavujeme. Sudak, Jalta, Alupka a mnoho iných miest, sú lákadlami, ktoré sa oplatí vidieť. Je podvečer, slnko ešte svieti a láka nás pláž. Po príjemnom osviežení tu i zostávame. Dnešná noc bude romantická... na piesku a s motorkou... Ráno tlačíme naše tlsté stroje zhlbokého piesku a vyrážame do Jalty.

Jalta je obľúbeným cieľom dovolenkárov. Pôvab tohto zeleného mesta dotvára výborná prímorská poloha s bujnou exotickou vegetáciou. Jej hlavná ulica je situovaná priamo na pobrežnej promenáde, kde stretávame množstvo oddychujúcich ľudí a hlavne veľa pekných dievčat. Známa je predovšetkým konferenciou na sklonku druhej svetovej vojny, kedy si bossovia vtedajšich mocností (Stalin, Churchill, Roosevelt) rozdelili sféry vplyvu v Európe. Okrem množstva historických pamiatok sa tu stretnete aj s najdlhšou trolejbusovou linkou na svete, ktorá spája Jaltu s hlavným mestom Simferopoľom.

Ďalším našim cieľom je niekdajšie sídlo Čiernomorskej flotily, ktoré bolo dlhé roky uzavreté a prísne strážené. Sevastopoľ sa dnes snaží ukázať aj prívetivú tvár, ponúka príjemné nábrežné bulváre, múzeá podmorské akvárium a najväčšie antické ruiny v krajine. Túlame sa nábrežím, najímame vyhliadkovú loďku, z ktorej si v tesnej blízkosti prezeráme bitevné lode a ponorky niekdajšej flotily.

Opúšťame Sevastopoľ a po Simferopole aj Krym. Smerujeme nezáživne nudnou cestou do Odesy, nocľah nachádzame pri ohníčku v poli. Miliónové mesto je dôležitým prístavom, významným priemyselným mestom a sídlom početných kultúrnych a vedeckých inštitúcií. Po známych Potjemkinovych schodoch vystupujeme z moderného osobného prístavu do centra, kde robíme krátku prehliadku zaujimavostí mesta. Nasledujúcim cieľom je Moldavsko a jeho autonómna čast Podnestersko.

Besárabia

Onedlho stojíme na hraniciach Podnesterskej moldavskej republiky (PMR). Odbavovanie na ukrajinskej strane prebieha hladko. Trenice prichádzajú až pri vstupe do Podnesterska. Musíme si kúpiť rôzne vstupné tlačivá, talóny, bez ktorých nás nechcú vpustiť a doslova nás ošklbú ako starú hus. Po absolvovaní nechutných procedúr a dávania úplatkov dostávame posledný talón a do troch hodín musíme opustiť územie. Podnestersko je separatistický štát, ktorý v 1991 roku výhlásil nezávislosť od Moldavska, no do dnešného dňa ho žiadna krajina na svete neuznala. Vstup do Moldavska už prebiehal bez problémov a onedlho vchádzame do hlavného mesta Kišinev. Tu stretávame členov tunajšieho motorkárskeho klubu BROTHERS, ktorí ihneď nad nami prevezmú patronát. Vybavia nám ubytovanie, pripravia bohatý večerný program s odvozom i dovozom.

Moldavsko je chudobná krajina snízkou životnou úrovňou a vysokou nazamestanosťou, kde priemerná mesačná mzda horko-ťažko prekročí 50 dolárov. Okolité pahorky sú pokryté rozsiahlymi vinicami, ktoré sa spolu s výrobou kvalitných vín stali jediným zdrojom príjmov krajiny. Na druhý deň si prezeráme pôvodnú moldavskú dedinu Orhei v meandroch rieky Raut, akýsi žijúci skanzen, kde sa zastavil čas.

Na prehliadku najväčších vinných pivníc sveta v Cricove, nám bohužial kvôli krátkej platnosti víz nezostal čas a ponáhľame sa k rumunským hraniciam. Rumunsko nás ako vždy príjemne prekvapí niečim novým. Jeho východná časť Karpát je obzvlášť krásna a malebná. Hory, rieky, hlboké lesy a množstvo drevených kostolíkov, dodávajú krajine neopakovaťeľnú atmosféru. Stretávame sa tu opäť s Marekom, ktorý sa tu túla už niekoľko dní. Naša výprava je znovu kompletná. Prenocovávame pri jazere a pri ohni dlho do noci sa delíme o zážitky. Marek, Dada, Milan zostávajú v Rumunsku, my traja smerujeme k hraničnému prechodu v Satu Mare.

Šťastie alebo smola?

Rovinatým Maďarskom uháňame domov, to však netušíme čo nás ešte len čaká. Večer po prekročení hranice, kúsok pred Rimavskou Sobotou, pokladám môj stroj na matičku zem. V miernej pravotočivej zákrute na nás číhala nijako neoznačená, štrkom súvisle posypaná vozovka (v obidvoch smeroch v 100-metrovom úseku). Okamžite letím ako Jánošík, keď mu cigánka usypala, pod “kopačky“ hrach.

Našťastie si to odnáša iba moja a Janova motorka. Vychádzam z toho s odreninami a celý poudieraný. Pre nezodpovednosť pracovníkov Okresnej správy ciest v Rimavskej Sobote sme pre túto benevoletnosť mohli zaplatiť životmi nielen my (to vôbec nepreháňam), ale i vodič Volkswagenu, ktorý tu havaroval bezprostredne po nás. Celú udalosť ihneď nahlasujeme na nehodovku dopravného inšpektorátu a s napätím očakávame ako sa bude prípad vyvíjať ďalej. Nocujeme v moteli v Rimavskej Sobote. Ráno ponaťahujeme čo sa dá a tešíme sa na návrat domov.

Čo dodať na záver? Rusko a ostatné krajiny, ktorými sme počas našej 8500 kilometrov dlhej púte prechádzali, rozhodne treba vidieť a zažiť na vlastej koži. Sú to krajiny s množstvom prírodných krás, historických pamiatok, kde stretneme ľudí milých a usmievavých, ochotných pomôcť v každej situácii bez nároku na akúkoľvek odmenu.