•Test pneumatík E07 na Ďalekom východe
•Test pneumatík E07 v Afrike
O mne Cesty Testy pneumatík Aktuality Diskusia Filmový dokument z cesty
2006 Zakaukazko
Spolupútnici
Trasa cesty
• Slovom
Krajina okolo nás
Čo treba vidieť
Ľudia
Všedný život
Po cestách necestách
Ako sme nocovali

Cez Kaukaz ku Kaspickému moru

(Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Turecko)

Poznávanie nových krajín, dobrodružstvo, príroda, ľudia. To sú tie správne oktány pre cestovateľskú dušu motorkára. A práve takáto zmes poháňala naše motory počas 8000 kilometrov dlhej výpravy zo Slovenska ku Kaspickému moru.

Prípravy pred cestou

Tak kam sa vyberieme o rok? Neprezrieme si Kaukaz aj z druhej strany? Takáto otázka zaznela hneď po minuloročnom návrate z Ruska a cieľ výpravy pre rok 2006 bol jasný. Pomaly sme začali upresňovať plán cesty a zhromažďovať potrebné informácie o krajinách, ktoré sme hodlali navštíviť.Ťažiskom sa stala južná časť Veľkého Kaukazu - Zakaukazko, do ktorého patria nezávislé štáty bývalého ZSSR. Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Turecko, to sú krajiny, kde sa stretáva kresťanská a islamská kultúra. Za najvzdialenejší či najvýchodnejší bod výpravy sme určili brehy Kaspického mora v okolí hlavného mesta Azerbajdžanu - Baku. Tri mesiace pred plánovaným odchodom sme podnikli prvé kroky vo vybavovaní víz, ktoré sú potrebné pre vstup do týchto krajín. Pre úsporu času sme cestu tam zvolili loďou po Čiernom mori z Ukrajiny do Gruzínska. Lodný lístok bolo potrebné zarezervovať mesiac pred vyplávaním lode. Posledný týždeň pred našim odjazdom sme obliehali dielňu Styxu, kde sme všetci ôsmi svorne prezuli pneumatiky Continental TKC 80 a na naše stroje povešali veci, bez ktorých sa na takejto ceste nedá zaobísť. Ale poďme pekne po poriadku k vývinu samotnej cesty.

Nevyhnutný tranzit

Je sobota ráno 24.7.2006 a osem členov výpravy na šiestich V-Stromoch a dvoch GS-kách sa vydáva na 8000km dlhú cestu ku Kaspickému moru. Cestami južného Slovenska smerujeme na východ na hraničný prechod s Maďarskom. Pri Rimavskej Sobote, si oživujem spomienky pri pohľade na miesto mojej minuloročnej nehody počas návratu z Ruska. Presun cez Maďarsko zvládame vo svižnom tempe a onedlho ukrajujeme kilometre v rumunských horách, kde nocujeme. Po rannom budíčku a očiste v horskej bystrine brázdime cesty a necesty Transylvánskych Álp, pričom si vychutnávame nedeľnú pohodu spolu s ľudmi posedávajúcimi len tak na priedomiach.

V odľahlých kútoch východného Rumunska vzbudzujeme údiv a Ľudiaprekvapením hľadia čo sa to za svetlá rútia po hrboľatej ceste. Po spustení forsáže za výdatnej zvukovej podpory znejúcej znašich titánových koncoviek deti utekali do dvorov a tí starší s rešpektom pozerali na valiacu sa kolónu.

V Cricovských pivniciach

Potme prichádzame pred brány najchudobnejšej krajiny v Európe, kde priemerný mesačný plat nepresahuje 50 dolárov a po vybavení colných formalít nás ich strážcovia bez problémov a úplatkov vpúšťajú dnu. Moldavsko kedysi nazývané aj Besarábiou získalo svoju nezávislosť vroku 1991. Krajina nemá skoro žiadny priemysel, preto sa jej zbedačené obyvateľstvo živí v prevažnej miere poľnohospodárstvom, z ktorého najviac sa darí pestovaniu hrozna. V neskorých nočných hodinách blúdime po neoznačených cestách a snažíme sa nájsť vhodný a nikým nerušený nocľah. Pri nočnom boji s nástrahami poľnej cesty Nešo skladá zbrane a „umiera“ v rozbahnenom zákope.

Ráno sa prebúdzame ako inak nikým nerušení, na vŕšku uprostred kukuričného poľa. Po dôkladnom pretretí oči balíme kufre a smerujeme na prehliadku údajne najväčších vinných pivníc na svete, ktoré ukrývajú milióny zaprašených fliaš vzácneho moku. Cricova niekdajšia vinotéka Sovietskeho zväzu sa pýši svojimi stodvadsiatimi kilometrami štôlní a tunelov, v ktorých premávaju autá aulice lemujú sudy s vínom, pričom nesú mená vín ako Chardonnay, Cabernet či Pinot. Po prehliadke tohto vinného mesta 80 metrov pod provrchom okolitej krajiny, kde teplota neklesne pod 8 a nepresiahne 12°C smerujeme na ukrajinské hranice.

Keď zostáva rozum stáť

Po nepríjemných skúsenostiach z vlaňajška sa snažíme vyhnúť hraniciam Podnesterskej republiky. Ale ako to už býva, čím viacej sa snažíš, tak nastane pravý opak a z dôvodu akútneho nedostatku smerových tabúľ sa ocitáme na akejsi „vrátnici“ uprostred mesta. Po prieskume okolia a zvítaní sa s „vartášmi “, zisťujeme, že sme práve tam, kam sme sa nechceli dostať. Po kontrole pasov a zaplatení rôznych poplatkov, ktorých výška je úmerná cene: koľko si kto zaumieni a ako dlho ste ochotní sa jednať, sa navyše dozvedáme o akejsi STOPke. Po nevyhnutnej rekognoskácii terénu nám letnou horúčavou zbitý uniformovaný orgán, sediaci na rybárskej stoličke s úsmevom ukazuje náhodne umiestnený červený kotúč veľkosti kilovej konzervy s nápisom STOP. Všetci už dobre vedia čo bude nasledovať a „aukčná sieň“ za najbližším stromom je k dispozícii. Popri trhovom sťahovaní ceny zároveň pozorujeme, kto na spornej stopke zastaví a kto nie. Po niekoľkých vzorových ukážkach nasleduje ihneď rozbor vzniknutej dopravnej situácie a z daného výkladu sa dozvedáme o nekoľkých výnimkach napr. skúter obsadený tromi osobami zastaviť nemusí, lebo je len taký bicykel.., namačkaný osobák dospelými ľudmi s deťmi zastaviť tiež nemusí, lebo vezie deti.:-) Po takomto vyčerpávajúcom výklade nám nezostalo nič iné ako zaplatiť uhádanú sumu a v dobrej nálade pokračovať v ceste Podnesterskom. Táto separatistická republika pred 15 rokmi vyhlásila svoju nezávislosť, ale žiadna krajina na svete dosiaľ neuznala jej suverenitu. Leží na východnom brehu rieky Dnester, má vlastnú menu a vraj prežíva za tichej podpory Ruska. Po dvoch hodinách jazdy opäť riešime problém ako sa dostať z krajiny von. Pri colnej kontrole nepomáhali žiadne pravidlá asertívnej komunikácie či cielené skypenie žlče v organizme. Až náš bojkot v podobe výstavby utečeneckého tábora na chodníku colnice, spojený s intenzívnym vytáčaním čísla ambasady, prelomil tvrdohlavosť colníkov utvrdenú vidinou lacného zisku z peňazí slovenských motocyklistov.

Na Čiernomorských brehoch

Podvečer sa dostávame ku brehom Čierneho mora, kde pod útesom, priamo na pláži budujeme tábor. Po príjemnom rannom prebudení za šumenia mora, balíme kufre a po strmom výjazde na vrchol útesu, mordujeme v prašných výmoľoch, naše do plna naložené tátoše.

Vdopravnej špičke blúdime Odesou a hľadáme kanceláriu lodnej spoločnosti UKRFERRY. Tam prevezmeme zarezervované lístky a ihneď mierime do prístavu vIljičevsku, kde musíme byť vstanovenom čase pred nalodením. Cestou sa ku nám pripájajú motorkári zJihlavy, ktorí majú na pláne výlet do Gruzínska a Turecka. Po vybavení administratívnych vecí spojených s nalodením, narážame opäť na byrokraciu colníkov. Ich zásluhou pendlujeme celé popoludnie po všetkých kútoch prístavu pričom na záver ako bonus si vyžiadajú úplatok. Po celodennom pobyte na rozhorúčenom slnku, úplne dehydrovaní, sme ako poslední prepustení na loď. V podpalubí dôkladne priväzujeme motorky voči prípadnému pohybu a 1300km plavby do gruzínskeho Poti môže začať.

Plavba

Voľný čas, ktorého sme mali ozaj nadbytok trávime chytaním bronzu na hornej palube, pričom v priebehu dňa nezabúdame ani na pravidelné dodržiavanie „pitného režimu“ v lodnom bare. Získavame nové kontakty a prepotrebné informácie, na ktoré sme pri plánovaní cesty doposiaľ nikde nenarazili, a podľa ktorých dolaďujeme náš pôvodný plán.

Stretali sme veľa príjemných ľudí, ktorí nám dávali typy, kde si čo máme prezrieť a čo nemôžme v žiadnom prípade vynechať v ich rodnej krajine. Od mnohých sme dostali pozvanie ku nim domov. Prezreli sme si lodnú strojovnu, kde sme mali možnosť nahliadnuť do celého motorového priestoru tohto obrovského monštra. Tichý doprovod delfínov nám mnohokrát spríjemňoval nedozerné výhľady na belasú morskú hľadinu. Po troch dňoch kľudnej plavby sme sa už nemohli dočkať momentu prebudenia našich miláčikov ako po dlhom zimnom spánku. S niekoľkohodinovým omeškaním z dôvodu obsadeného prístavu prichádza dlho očakávané vylodenie.

Prvé gruzínske dotyky

Gruzínsko nás privítalo silným dažďom a tak pokiaľ môžme zotrvávame v podpalubí. Skôr však ako opustíme loď a posunieme ručičky hodín o 3 hodiny dopredu, platíme 25 dolárov za použitie výjazdovej rampy. O tretej hodine rannej vychádzame po klzkej rampe do náručia colných orgánov a prichádza prvé gruzínske rozčarovanie. Je skoro ráno a treba kópie cestovných dokladov. Chlap, samozvaný špeditér, ihneď vie o čo sa jedná a ponúka sa, že vybaví všetko potrebné za nás. Neznalí tunajších pomerov súhlasíme a prichádzame o ďalších 50 dolárov. Po troch hodinách čakania prináša vybavené papiere a po ôsmych hodinách strávených v prístave prichádzame do mesta.

Ošarpané domy, strechy zvlnitého plechu, blato vôbecne napĺňajú naše predstavy o záhrade Kaukazu. Na ľuďmi zaplnenom trhovisku, zamieňame na gruzínske lari. Po príjazde sme ihneď stredobodom pozornosti, pričom sa nestačíme brániť otázkam zvedavých gruzíncov. Prekvapujú nás znalosťami o Slovensku, poznajú Bratislavu, Tatry, Spartak Trnava. Stále však spomínajú Raču a akýsi film. Až neskôr sa dozvedáme, že aj tu existuje vinárska oblasť s rovnakým menom a taktiež o priateľstve slovenských a gruzínskych vinohradníkov bol nakrútený film (1977). Gruzínci sú hrdým kaukazským národom povestným so svojou bezhraničnou pohostinnosťou, ktorí nevynechajú ani najmenšiu príležitosť zasvätiť nás do ich života.

Vymaňujeme sa z obklúčenia zvedavých ľudí a smerujeme do vnútrozemia. Schádzame z hlavnej na Khuathaisi a cesta sa zrazu mení na tankodrom. Blato, kaluže, popri ceste voľne pobehujúce prasce, vzbudzujú dojem stredoveku. Až rútiaca sa stará Volga doširoka roztrekujúca vodu v kalužiach, nás prebúdza z tejto ilúzie.

Volanie divočiny

Stúpame do hôr a zlovestné sivé mraky, visiace nad našimi hlavami, signalizujú blížiaci sa dážď. Mrholí. Oplieskaný hostinec popri ceste, sa nám stáva spoľahlivým úkrytom. Dopĺňame potrebné kalórie. Voľba padla na slané placky, naplnené tvarohom - chačapuri. Rozložíme mapu a plánujeme kadiaľ ďalej. Miestni vravia, že ďaleko neprejdeme. Ba zaznieva i otázka o potrebe zbraní. V horách je vraj veľa medveďov. Váhame či sa nevrátiť, ale hlad po dobrodružstve a veľká strata času nám vraví pokračovať.

V strmých lesoch nad mestečkom Baghdady trápime seba a motorky v mazľavom blate. V hlbokých kalužiach mnohokrát zapadávame vyše stupačiek. Absolvujeme niekoľko menších pádov. Pneumatiky Continental TKC 80, si však spoľahlivo odvádzajú svoju prácu. Bez ich podpory by sme boli vt ýchto podmienkach stratení. Brodíme horské potoky, obchádzame veľké spadnuté balvany a cesta sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou mení na horský chodník.

Nad hranicou lesa sa nám odkrývajú zasnežené končiare z hmly vystupujúcich hôr. Navigačný systém ukazuje nadmorskú výšku 2500 metrov. Stmieva sa. Nadišiel čas poobhliadnuť sa po nocľahu v divočine, kde medvede dávajú dobrú noc. Na protiľahlom kopci vidieť nejasné rysy salaša a traverzom po okolitých grúňoch mierime k nemu. Po celodennej jazde v daždi a v náročných podmienkach, nocujeme v kolibe vysoko v horách.

Vo vnútri ohnisko, očadené trámy, kade na mlieko a niekoľko metrov holej zeme na spanie. Pastieri nás sýtia chlebom a čerstvým syrom . Popri tom nás častujú hrejivým mokom - čačou (domáca pálenka). Gruzínština je pre nás tvrdým orieškom. Avšak po niekoľkých statných pohároch čače sa dejú zázraky. Prekračujeme jazykovú bariéru a posunkami nahrádzame všetko to, čomu nerozumieme.

V noci niektorí z nás vybiehajú von, pričom cítia potrebu hlasno si „zarevať... „ Z toho majú zjavnú radosť štvornohí psi strážcovia, ktorí sa nemôžu dočkať okamihu, kedy ktosi ďalší, prinesie prídel „čerstvej stravy“ . Ráno brázdime horské cesty v hustej hmle. V rozbahnených úsekoch zosadávame a jeden druhému pomáhame tlačiť vhustom bahne zapadnuté stroje. Obrat nastáva až v pásme lesa. Vychádzame na šotolinový povrch a z opačného smeru obchádzame závoru národného parku. Po niekoľkých kilometroch prichádzame do turistického mestečka Abastumani. Hotely s rozbitými oknami a polámaným zábradlím, opadaná omietka, to všetko napovedá o zašlej sláve horského strediska. Katastrofálnou cestou opúšťame mesto a vychádzame z doliny.

Vzelenom údolí

Prechádzame malebným zeleným údolím pozdĺž rieky Mtvkari. Tá tu vytvorila divoký skalný kaňon, dlhý niekoľko desiatok kilometrov. Kľukatejúcou cestou, vytesanou do skál ponad dravú rieku, vchádzame do Vardzie. Rozsiahly komplex skalného mesta už zdiaľky púta našu pozornosť. Stredoveké mesto, vyhĺbené do skalného bloku vysoko nad riekou, slúžilo ako pevnosť na obranu proti turkom. Neskôr bolo prebudované na rozsiahly kláštor, ktorý je obývaný až dodnes.

Po mokrej rozbitej ceste smerujeme k arménskym hraniciam. Je podvečer, prší a v meste Achalkalaki nachádzame nocľah. Na druhý deň pokračujeme po blatistej ceste, pripomínajúcej družstevný dvor počas repnej kampane. Sem tam nám urobí radosť päťmetrovy úsek asfaltu a na okamih preraďujeme do dvojky... V polorozpadnutých dedinách vidieť stále rovnaký obraz, blato, vraky áut, kocky suchého kravského hnoja na priedomiach. Ten tu slúži ako vzácne palivo na zimu. Pri prechádzaní hlbokým bahnom máme pocit, ze tunajší ľudia aj spávajú v gumákoch... Stará búda a závora, ako z príbehu o Troch veteránoch, nám signalizujú prítomnosť štátnej hranice.

Arménske prekvapenie

Prejazd do Arménska je cestou do iného sveta. Kvalitný asfaltový povrch a krajšie domy, svedčia o evidentne vyššej životnej úrovni tejto krajiny. Arménsko má extrémne hornatý povrch, s priemernou nadmorskou výškou 1800 metrov .

Popod horou Aragac smerujeme do Jerevanu. Skôr však, ako tam dorazíme, odbočujeme do „Ríma“ arméncov-Ečmiadzinu. Mesto je sídlom najvyššieho predstaviteľa Armenskej cirkvi. Medzi jeho najväčšie zaujímavosti patrí katedrála zroku 303. Nad mestom sa týči biblická hora Ararat, na ktorú sa už mnoho rokov nemôže dostať žiadny Armén. Táto posvätná hora leží na území Turecka, ktoré zo sympatie s Azerbajdžanom, rovnako ako on uzavrelo svoju susediacu hranicu.

V centre Jerevanu nás zastihuje obrovská prietrž mračien. Nám nezostáva nič iné, ako sa ubytovať v novom hoteli Ritz. Príjemné prostredie, ľudové ceny a predovšetkým pekné barmanky nám dlho do noci vypĺňajú vzniknutú medzeru v programe.


Ďalšou zastávkou je jazero Sevan. Je najväčším v Zakaukazsku a jedným z najväčších vysokopoložených jazier na svete(1750 metrov nad morom). Na jeho brehoch sa nachádza niekoľko starobylých chrámov, z ktorých najznámejší je Sevanský kláštor z roku 874, vybudovaný na skalnatom poloostrove. Počasie je ku nám opäť nemilosrdné. Navliekame nepremokavé kombinézy a mierime k hraniciam s Gruzínskom. Prechádzame neďaleko mesta Spitak, epicentra katastrofálneho zemetrasenia vroku 1988. Cesta sa vinie nádherným kaňonovitým údolím, na ktorého dne je položené industriálne mesto s obrovskou fabrikou- Alaverdi. Odbočujeme z hlavnej cesty a serpentínami stúpame na vrchol kaňonu, ku kláštoru Haghapat. Kláštor z 10 storočia, je zapustený nad údolím a patrí medzi lokality zapísané do kultúrneho dedičstva Unesca. Vychádzame z údolia a po niekoľkých kilometroch opäť prichádzame na gruzínske hranice.

Georgian military highway

Po vybavení colných formalít smerujeme do Tbilisy. Nocujeme v hoteli na predmestí hlavného mesta. Ráno nastupujeme na Georgian military highway. Táto stará vojenská cesta vedie naprieč kaukazským masívom do ruského Vladikavkazu. Vybudovala ju ruská cárska armáda v 18. storočí na mieste pôvodnej obchodnej cesty. Zastavujeme pri priehrade na rieke Aragvi. Jej tyrkysovo zafarbené vody, silno kontrastujú s okolitým prostredím. Na brehu, sa vyníma stredoveký hrad Ananuri s rozsiahlym kláštorom.

Cesta sa hadí krásnym horským údolím, pričom kvalita jej povrchu klesá so stúpajúcou nadmorskou výškou. Šplháme do 2400 metrov vysokého horského priesmyku. Škoda, že vhustej hmle a daždi sme ukrátení o nádherné vyhliadky na čarokrásny hrebeň Veľkého Kaukazu. Po prejazde sedlom, prestáva pršať a pozvoľna zostupujeme nekonečnými serpentínami do širokej ľadovcovej doliny.

Dostávame sa do mestečka Kazbegi, za ktorým je ruská hranica a 50 kilometrov vzdialený Vladikavkaz. Nad mestom sa týči cieľ mnohých horolezeckých výprav hora Kazbeg (5047m). Pre nepriazeň počasia nemáme však šťastie horu vidieť. Po kamenistej horskej ceste pripomínajúcej vyschnuté riečne koryto, stúpame do hôr. Hľadáme dvojicu kostolíkov, známu zo všetkych záberov z tejto oblasti.

V prevaľujúcej sa hustej hmle blúdime vlese. Nakoniec rezignujeme a vraciame sa späť. Nocľah nachádzame opäť v Tbilisi, kam prichádzame za dažďa, v neskorých nočných hodinách. V centre dominuje rieka Mtkvari, okolo ktorej sa tiahnu kľudné uličky starého mesta. Nad ním sa vypína pevnosť a obrovská socha matky Gruzínska. Ďalším cieľom je skalný kláštor David Garedža. Zlý stav cesty nás však odrádza od jeho prehliadky, a tak sa z jej polovice vraciame späť.

Prehliadka kláštorného komplexu mala byť poslednou významnou zastávkou našej cesty po Gruzínsku. Prichádzame na hraničný prechod v Lagodekhi, ktorý máme vopred stanovený v sprievodných papieroch. Skôr však, ako sa dostaneme k samotnej colnej kontrole, dávame „všimné „ tunajšiemu pobehajovi. To je potrebné kvôli našej akceptácii tunajšími orgánmi... Po obligátnej kontrole pasov, pri ktorej si policajt s menšími, či väčšími problémami odkreslí naše mená, sa dvíha závora.



Azerbajdžan

Po niekoľkých metroch však stojíme znova a po vystátí si rady pri odbavovacom okienku nás konečne prepúšťaju do náručia azerbajdžanských kolegov. Tu prebieha všetko hladko a s úsmevom. Problém nastáva potom, ako colník natrafí v pase na stranu s arménskym vízom. Nasleduje krátky výsluch a kompletná kontrola batožiny. Keď sa už zdá, že všetko máme za sebou, na rad prichádza lekárska prehliadka. Našťastie iba fiktívna. Po dohovore s lapiduchom o zaplatení „vreckového“ za určenie diagnózy a za vyplnenie „ chorobopisu“ nám už nič nebráni pokračovať v ceste.

Azerbajdžan ako bývalá sovietska republika, získala svoju nezávislosť v roku 1991. Územné spory a náboženské nezhody vyústili do niekoľkých vojen. Ohniskom nepokojov je stále Arménmi obývaný Náhorný Karabach. Vzájomnú nevraživosť medzi oboma krajinami sme mohli pocítiť z úst ľudí počas plavby ako i neskôr v Arménsku. Cesta sa kľukatí zeleným údolím. Stáda pasúcich sa oviec popri nej a prvky architektúry nás upozorňujú na prekročenie prahu islamskej krajiny. Prejdeme pár desiatok kilometrov a hľadáme nocľah. Po presondovaní niekoľkých potencionálnych miest, budujeme tábor vedľa vojenskej strelnice. Zatiaľ čo my rozkladáme stany, vojaci nám pripravujú drevo na oheň. Dlho do noci potom spoločne pri ohni rozoberáme každodenný život v krajine.

Po skorom rannom budíčku a suchom pretretí očí smerujeme do Sheki. V meste sa nachádza niekoľko bánk, tak zameniť na azerbajdžanské manáty nerobí problém. Kontrolka stavu paliva signalizuje potrebu tankovať. Moderná čerpacia stanica svedčí obohatých náleziskách ropy v krajine. S pribúdajúcimi kilometrami krajina mení svoju tvár. Vyprahlé sprašové kopce ostro kontrastujú so zelenými oázami fíg, granátových jabĺk, či iným druhom subtropického ovocia. Cesta sa dvíha a zákruty s kvalitným povrchom sú pre nás po dlhej dobe lahôdkou. Na každej križovatke, či inom dobre viditeľnom mieste, z obrovských bilboardov na nás hľadí tvár prezidenta Alijeva. Ľudia ho chvália, ale z ich reči cítiť, že musia. Vyprahlou krajinou smerujeme ku brehom Kaspického mora.

V meste ropy a kobercov

Podvečer prichádzame do hlavného mesta ležiaceho na Abšerónskom polostrove. Baku je významným priemyselným a kultúrnym centrom krajiny.

Rozsiahle pláže a k nim patriace rekreačné zariadenia však zívajú prázdnotou. Už týždeň fúka silný cyklón, ktorý odradil mnohých dovolenkárov. Ubytovávame sa vchatkách priamo na pláži a podľa slov majiteľa zadarmo. Na to „zadarmo“ však prichádzame po vzhliadnutí účtu za večeru v jeho reštaurácii. Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného dňa. Aj keď vietor neustal, nenechávame si premrhať možnosť okúpať sa v mori . Hádžeme sa do jeho rozbúrených dvojmetrových vĺn. Príjemne schladení, balíme kufre a vydávame sa na prehliadku mesta.

Predierame sa zaplneným centrom a onedlho nám robia spločnosť mladíci na malých yamahách, ktorí nás doprevádzajú mestom. Luxusné naleštené limuzíny okolo nás svedčia obohatstve ich vlastníkov. Moderné hotely, bary, diskotéky sú strediskom stretnutí ropných magnátov.

Navštevujeme historické centrum, bazár, nábrežie a po niekoľkých hodinách tu strávených opúšťame mesto. Apokalyptická scenéria jeho periférie nám vyráža dych. Čierny les hrdzavejúcich ťažných veží sa tiahne od obzoru k obzoru popri Kaspiku.

Mimochodom práve tu niekde bol vyhĺbený prvý ropný vrt na svete (1847). Pobrežím sa vydávame na juh. Neďaleko na brehu sa hemžia ľudia. Budujú obrovskú vrtnú plošinu, ktorá sa oniekoľko rokov stane z hmotneným ropným snom. Zoznamujeme sa so sympatickým párom, češkou a jej manželom angličanom. Pracujú pre organizáciu OSCE a na niekoľko hodín sa pre nás stávajú milými spoločníkmi.

Gobustan

Odbočujeme z asfaltky a prašnou cestou smerujeme do kopcov. Náš cieľ je na vrchole stolovej hory. Cestu nahor lemujú obrovské balvany. Mnohotonové kamenné bloky padali vplyvom erózie zo stien náhornej plošiny. Práve tu v Gobustane sa nachádzajú neolitické kresby, ktoré uchvacujú odborníkov z celého sveta. Vyobrazenia postáv ľudí, zvierat, vtákov sú na skalných blokoch alebo v jaskyniach. Ich vek sa odhaduje na 12 tisíc rokov.

O kus ďalej opäť brázdime kamenisté cesty vyprahlých hôr. Tentokrát pútajú našu pozornosť bahenné sopky. Krajina pripomína mars. Bahno tečie z veľkých kužeľov a bublá v kráteroch. Vyschnuté prúdy bahna vytvárajú bizarné textúry. Kursko-arakskou nížinou smerujeme ďalej na juh.

S pribúdajúcimi kilometrami pribúda zelene. Naše svižné tempo zrazu prerušuje policajná hliadka. Na naše prekvapenie z auta vystupuje náš starý známy z lode. Už vtedy nám vravel, že akonáhle prekročíme hranice bude vedieť o každom našom pohybe. Pracuje totiž ako vysoký policajný dôstojník. Vyskakujeme do sediel a za zvuku sirény a blikajúcich majákov nám robí niekoľkokilometrový doprovod.

Nocujeme pred Astarou na terase chaty azerbajdžanského prezidenta. So strážnikom, ktorý nám tu dovolil prespať míňame posledné zásoby „osviežujúcich alkoholických nápojov“ z domova, ktoré sú v Iráne zakázané. Od pláže nás delí iba násyp železnice, ktorá končí na neďalekej iránskej hranici.

Iránske dojmy

Na hraniciach posielame posledné SMS-ky. Nasledujúce dni sa za nami zľahne zem. Irán totiž nemá roaming so žiadnou západnou krajinou. Sťahujeme rukávy as napätím vstupujeme do colného priestoru. Sme pripravení na kompletnú prehliadku našej batožiny. Ale nič také sa nedeje. Zaprášené parkovisko, zaplnené staručkými americkými truckmi, nás vracia otridsať rokov späť.

V tej dobe bol Irán, ešte pohodlným priateľom Spojených štátov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia vznikol štát na princípoch islamského práva a v čele s Chomejnim bola vyhlásená Iránska islámska republika. Po niekoľkohodinovom čakaní na dvore colnice nás príjemný chlapík, ktorý nám zariadil všetky potrebné papiere, vyprevádza z mesta. Pri každom zastavení sme v momente obkolesení zvedavými ľuďmi. Zastavujú sa autá. Where are you from?, dookola zaznieva otázka. Ľudia nás zdravia, fotia, chcú sa s nami rozprávať. V priamom kontakte s priateľskými a usmievavými ľuďmi musíme zabudnúť na to, čo nám ukazujú doma vo večerných správach.

Opúšťame pobrežie a mierime do vnútrozemia. Táto časť krajiny je nazývaná Iránskym západným Azerbajdžanom. Stúpame do zelených hôr a okolité prostredie pripomína Donovaly.

Na vrchole kopca zastavujeme pri stánku s občerstvenim, kde kupujeme opekanú kukuricu. Pri pohľade na okolitú krajinu si kladieme otázky. Kde je tá divočina? Akde sú tí ľudia čo majú po nás hádzať kameňmi..?

Iránskym západným Azerbajdžanom

V Ardabile prichádza na rad prvé tankovanie. V arabštine popísané stojany nás privádzajú do rozpakov. Tankujeme, ale nevieme čo. Hlavná vec, že je toho veľa, keď to stojí len 3 koruny...

V jednom z hotelov mesta Sayren berieme apartmán . Ubytovanie je prefektné, cena je nízka. O motorky máme postarané v podzemnej garáži. Toto kúpeľne mestečko je obľúbeným celoročným cieľom Iráncov. V lete sa sem chodia schladiť do nedaľekých hôr, v zime lyžovať a ohriať do horúcich prameňov.. Pohľad z hotelovej izby na vysvietené mesto nás ženie zoznámiť sa s tunajšim nočným životom. Reštaurácie a priľahlé obchodíky sú zaplnené ľuďmi. Usádzame sa do jednej z nich a probujeme tunajšie špeciality.

Po ľahkých raňajkach zjedených na zaplnenej ulici pokračujeme v ceste.

Stretávame autá, ktoré sa nás snažia predbehnúť. Trúbia, blikajú, pričom ľudia vystrčiac sa do pol pása z okna nám veselo mávajú. Motocyklov je tu veľa, sú obľúbeným dopravným prostriedkom. Pestrosť strojového parku je však značne obmedzená. Iránčan môže vlastniť motorku najviac do 250 kubíkov. Prevládajú štvortaktné stroje sobjemom 125 cm 3, tuzemských, čínskych alebo japonských výrobcov.

Ďalším cieľom je Tabriz. Mesto nie je obzvlášť zaujímavé a istý čas bolo hlavným mestom. V hustej premávke si razíme cestu vpred. Križovatky pôsobia ako bojová aréna. Autá, motocykle, bicykle sa rútia zo všetkých strán. Kto je prvý v križovatke, ten má prednosť. Napriek viditeľnému chaosu nevidieť žiadny karambol.

Komicky pôsobia miestne autobusy. V nich možno zazrieť dva tábory. Tábor mužov rozložený v jeho prednej časti a tábor žien v zadnej. Keďže Irán je striktne moslimská krajina, život žien sa riadi oficiálnymi moslimskými zákonmi a najmä pravidlami obliekania sa žien na verejnosti. Väčšina žien nosí čierny čádor. Zahaľujú si nim len telo a vlasy, zriedkakedy tvár. Mladá generácia nosí istý druh kabátikov a vlasy si zahaľujú šatkou len formálne.

Kurdskými mestečkami iránskeho Kurdistanu sa blížime k jazeru Orumiyeh. Jazero je zapísané do Svetového prírodného dedičstva UNESCO. Jeho ploché biele brehy pokryté soľou už z diaľky pútajú našu pozornosť. Za chrbtom znenazdajky počuť prenikavé tóny sirény. Po predbehnutí policajnym autom sme odstavení na okraj cesty. Vystresovaný policajt berie naše pasy a bez vysvetlenia prečo, niečo dohovára vysielačkou. Po tridsiatich minútach ho už všetci svorne nasledujeme. Po piatich kilometroch prichádzame na dvor policajnej stanice a ozbrojená stráž za nami zatvára ťazkú oceľovú bránu.

Vtipkujeme, veď niekoľkodňový odpočinok vzatuchlej cele nám príde vhod... Povolávajú nás dnu, priamo k náčelníkovi. Nasleduje výsluch: kam, načo, prečo a po kontrole a odpísaní našich mien do knihy „ návštev“ nám želá šťastnú cestu. Opúštame stanicu a mierime do neďalekej dediny. Doľahol na nás hlad a hľadáme, kde by sme niečo zohnali pod zub. Zastavujú sa pri nás prví zvedavci. Po chvíli ďalší a ďalší a na nohách je celá dedina.

Zvedavý dav sa nás a našich strojov dotýka ako marťanov. Ich spojovacím prvkom v komunikácii s inou „civilizáciou“ je tunajší učiteľ angličtiny. Podľa slov tohto milého pána, sme prví turisti čo zavítali do ich dediny. Obdarovávame ich drobnými pozornosťami čo vezieme so sebou. Na oplátku nás hostia kadejakým drobným ovocím a pozývaju na prehliadku mešity.

Opúšťame dedinu a vydávame sa na sever k tureckým hraniciam. Prechádzame nádhernou prírodou iránskeho Kurdistanu. Strmé skalné svahy hrajú hrou farieb a slnečných tieňov. Kde tu vybehujú deti z hlinených domov a niečo po nás vykrikujú.

Míňame hraničné mesto Bazargan. Na poslednej čerpačke s radosťou napájame naše vysmädnuté stroje v týchto končinách bezcenným oktánovým nápojom. U neďalekých susedov to už pravda nebude.

Blížime sa k hraniciam. Na vyprahlých kopcoch sa tiahnu ostnaté drôty a strážne stanovištia pohraničníkov. V colnom priestore vládne čulý ruch. Po vybavení formalít odporným špeditérom sa odsúvajú trojmetrové vráta a na opačnej strane začína všetko odznova. Na orientálnych hraniciach sa musí absolvovať povinná skúška nervov po rôznych kanceláriach a okienkach. Po zakúpení víz a zozbieraní razítok, nasleduje colná kontrola. Po nej ešte kontrola kontrolovaného, výmena peňazí umiestnych vekslákov a sme vTurecku.

Divokým Kurdistanom

Pred nami sa v celej svojej kráse vypína majestátny Ararat (5165m). Biblické miesto, kde pristál Noe so svojou archou po potope sveta. S hlavami vytočenými do prava schádzame z cesty a nemým úžasom pozeráme na tajomnú horu. Tá vystupuje z rovných polí spoločne so svojim menším bratom. Ešte spoločná fotografia a onedlho prechádzame hraničným mestom Dogubayazit.

Stáčame sa na juh a okolitá krajina východného Turecka hrá pred našimi očami veľkolepé divadlo. Početné vojenské kontroly popri ceste nás upozorňujú, že prechádzame divokým Kurdistanom. Našim cieľom je jazero Van. Jeho sýtomodré vody ostro kontrastujú so suchou hornatou krajinou. Jazero je najväčším v Turecku a vďaka svojmu minerálnemu zloženiu má samočistiace účinky. Neodpúšťame si možnosť vykúpať sa v jeho príjemných vodách.

Po niekoľkodňovej abstinencii nám prichádza chuť na zlatistý orosený mok. Ten však v tejto časti krajiny vôbec nedostať v žiadnom obchode či reštaurácii a musíme naň čakať ďalších 200 kilometrov. Mierime na sever a po únavnom dni sa už nemôžeme dočkať našich spacákov. Tábor budujeme na poslednú chvíľu pri potoku pod mostom.

Pobrežie Čierneho mora

Krajina opäť prináša nové prekvapenie. Bujný zelený porast na strmých kopcoch, spojený s vinúcou sa cestou nad dravou riekou, vytvára pozoruhodnú scenériu.

Vlniacim sa zeleným údolím prichádzame na Čiernomorské pobrežie. Vychutnávame si cestu pobrežím z Tirebolu do Samsunu, kde opäť zamierime do vnútrozemia. Cesta nie je ničím zaujímavá a preto mierime priamo do Istanbulu. Nikto z nás však netuší čo nás tam postretne. Turek nedáva prednosť a jeden z nás to napasuje rovno do neho.

Našťastie si to odnáša iba motorka. Nešo ihneď mobilizuje svojho tunajšieho priateľa. Ten nám pomáha vybaviť potrebné veci s políciou ako aj s opravou motorky. Prechádzame mostom ponad Bosporský prieliv a večer už trávime doma v Európe. Istanbul je obrovské kozmopolitné mesto ležiace na dvoch kontinentoch. Vychutnávame si jeho nočný život a ráno sa opäť túlame po jeho zapadlých uličkách. Prehliadame si najväčšie zaujímavosti, ku ktorým nesporne patrí Modrá mešita a chrám Haghia Sophia.

Istanbul bol našou poslednou významnou zastávkou na našom skoro 9000 km dlhom putovaní po krajinách Zakaukazka a Malej Ázie. Po troch spoločne strávených týždňoch sa náš tím rozdeľuje na dve skupiny. Jedna sa ponáhľa domov kvôli pracovným povinnostiam, druhá mieni dva dni stráviť na pláži v Bulharsku.