Blízkovýchodná odysea

Blízky východ sa v našich médiách najčastejšie skloňuje v súvislosti s vojnami, násilím, neznášanlivosťou či náboženským fanatizmom. Toto je však len jedna účelovo prezentovaná tvár. Tá druhá je pre mňa úplne iná, priateľská a pohostinná.

Je sobota ráno a ďalší z mojich cestovateľských snov naberá na skutočnosti. Krátko pred siedmou prichádzam do Nitry k Milanovi, kde už netrpezlivo prestupuje Marek. Ide nás vykopnúť do Rumunska. Pribalím tu ešte niekoľko vecí a potom už vyrazíme smerom na juh. Rovinaté Maďarsko nie je našou obľúbenou destináciou a preto v Komárome vychádzame na diaľnicu, z ktorej schádzame až v Segede. Po niekoľkohodinovej tvrdej skúške našich zadkov zastavujeme v rumunskom Nadlacku. Tu si dávame obed v známej Slovenskej kolibe. Asi po hodinovej prestávke znovu ukrajujeme kilometre preplnených ciest. Stmieva sa a prichádza čas poobhliadnuť sa po nejakom vhodnom nocľahu. Pred Sibiu schádzame z hlavnej a na lúke pod lesom rozkladáme náš prvý tábor. Prvé ranné lúče nás nemilosrdne ťahujú zo spacákov a predostrievajú nám nádherný pohľad na slnkom zaliatu rázovitú krajinu.

Dlho nezaháľame, balíme a pokračujeme pobočných cestách mimo hlavného ťahu. Rumunsko opäť nechce byť nič dlžné a vyťahuje stále nové prekvapenia zo svojho bezodného vreca. Prechádzame krásnou prírodou s pravým offroadovým rajom šotolinových ciest.

Po šesdesiatich kilometroch nefalšovanej horskej atmosféry sme opäť na preplnenej hlavnej smerom na Pitešt. K večeru sa dostávame niekoľko kilometrov pred hraničný prechod Giurgu-Ruse, kde potme v lesíku uprostred polí hľadáme nocľah. Po vypnutí motorov nás zaraz dobieha lesník s guľovnicou v ruke. Z jeho rýdzej rumunčiny je nám ihneď jasné, že tu asi nemôžeme zostať. Naše smutné oči bernardína, posunková reč a slovenské pivo však presviedčajú zeleného mužíka a zaželaním dobrej noci zostávame. Ráno prekračujeme Dunaj a ráznym tempom uháňame Bulharskom. Obchádzka nás odkláňa smerom na Starú Zagoru. Serpentínami v príjemnom tieni listnatého lesa v pohorí Stará planina, stúpame do horského priesmyku Šipka.

Na jeho vrchole stojí majestátny pamätník Slobody, pripomínajúci boje medzi rusko-bulharskou armádou na jednej strane a tureckou na strane druhej. Zhora sa naskytá nádherný výhľad na celý sever a juh Bulharska.

Tureckom

Posledné kilometre absolvujeme po nedokončenom úseku diaľnice a tesne pred tureckými hranicami tankujeme. V Turecku je benzín dvakrát tak drahý ako tu. Po vybavení hraničných kontrol a zakúpení víz smerujeme do Istanbulu, ktorým chceme prejsť ešte dnes. Zotmelo sa a začína peklo. Hoci sme si mysleli, že premávka v noci bude o niečo kľudnejšia, opak je pravdou. Zmocňuje sa nás strach ako pred rokmi. Nákladiaky a diaľkové autobusy sa rútia zo všetkých strán a my malí a bezbranní uprostred tohto ničivého prúdu vzdorujeme istému koncu. Najhoršie sú vyfrézované úseky, na ktorých máme problém udržať motorky a unikať valiacemu sa obrovi tri metre za nami. Pochybenie či pád by znamenal náš koniec. Hoci sme už na cestách niečo zažili, tu panuje bezohľadnosť a strach o holý život. Prechádzame ponad Bospor a myšlienka zastaviť a vyfotiť si nočné veľkomesto je ihneď zavrhnutá rútiacim sa autobusom pár metrov za mnou. Sme unavení a dochádzajú nám sily. V posledných kŕčoch držíme plyn a opúšťame diaľnicu. Hlávky ukladáme na prístupovej ceste do ovocného sadu. Prebúdzame sa do sparného rána a zakrátko už mierime do Ankary. Cesta je prázdna, skoro žiadna premávka. Obchvatom obchádzame hlavné mesto, za ktorým sa končí ďiaľnica. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa po našej pravici belie snehovobiela hladina vyschnutého slaného jazera Tuz Golú. Neodpustíme si malú prestávku a zastavujeme. Po 180-tich kilometroch už vchádzame do tajomnej Cappadocie. Erózia pôsobiaca tisícročia sformovala z tejto vulkanickej oblasti krajinu neuveriteľných tvarov. V mäkkej sopečnej hornine našli útočisko ranní kresťanskí pustevníci, ktorí v nej budovali rozsiahle podzemné komplexy príbytkov a kláštorov. Takto sa stala Cappadocia jedným z najvýznamnejších kresťanských centier v tomto období. Tieto končiny nie sú pre nás neznáme, boli sme tu už pred piatimi rokmi a preto v Aksaray odbočujeme na už známu cestu. V dedine Selime chceme navštíviť našich známych. V kútiku duše dúfam, že tu opäť nájdem kemping a v ňom starých priateľov. Ale na návšteve treba byť voňavý a tak v priehrade pri ceste vykonávame už neodkladnú očistu našich upotených tiel.

Príjemný pocit čistoty znásobujeme plechovkou Corgoňa. Zotmelo sa a do Selime prichádzame za svitu mesiaca.

Kemp stojí na starom mieste, len majiteľ a zamestnanci nás akosi nespoznávajú. Ale prvotná nedôvera čoskoro pominie. Vytiahnem fotografie, ktoré som kvôli tejto príležitosti vzal so sebou. Potom sme už vítaní s náležitými poctami. Výbornú večeru spláchneme chladeným Efezom, po ktorom už odfukujeme na sedení postavenom uprostred potoka. Výborné spanie, vrele odporúčam. Ráno vstávam skoršie, zatiaľ čo Milan vyspáva. Vyberám sa na obhliadku známych i neznámych priestorov skalného mesta.

Selime je bránou do údolia Ihlára, ktoré bolo útočiskom byzantských mníchov. Niekoľko kilometrov dlhý kaňon ponúka možnosť prehliadky množstva chrámov a jaskýň vytesaných do jeho kolmých stien. Po dvoch hodinách skúmania tajomného podzemia sa vraciam pobaliť si veci. Po výdatných raňajkách vyrážame na motorkách na výjazd po okolí.

Neskôr sa rozlúčime s priateľmi a pod kulisou sopky Hassan Dagi (3268m) s večne bielym klobúkom smerujeme na juh.

Cesta sa vinie nádhernou krajinou a po prekročení skalnej bariery hôr nás omráčuje horúčava stredomorského podnebia. Míňame Adánu a pretože Turecko je pre nás len tranzitnou krajinou, pokračujeme v našom rozbehnutom tempe. V Gaziantep schádzame z diaľnice a potme smerujeme k sýrskym hraniciam. Noc trávime v olivovom sade pri ceste a po konzerve bravčového s ryžou,kalíšku domoviny, zaspávame spánkom spravodlivých. Po posledných kilometroch cesty zastavujeme na prechode Kilys – A-záz. Časový harmonogram sme naplánovali tak, aby sme hranice prekročili vo štvrtok, pretože piatok je pre islám posvätným dňom a zároveň dňom pracovného pokoja. Samotný prechod sa už nesie v pravom orientálnom duchu. Všetko má svoj čas a nikto sa nikam neponáhľa. Formality v arabštine, ktoré nie sme schopní vyplniť, vyplní za primeraný bakšiš pohodový úradník. Po dôkladnej kontrole dokladov, zaplatení poplatkov za cestu, poistenia, kompenzácie 100 USD za lacný benzín po troch hodinách vstupujeme do Sýrie.

Vitajte v Sýri

Sýria bola už od praveku priesečníkom kultúr a starovekých civilizácií. Najstaršie osídlenie siaha až do obdobia štvrtého tisícročia pred našim letopočtom. Žili a vládli tu Egypťania, Asýrčania, Chetiti. Neskôr sa územie stalo súčasťou Perzskej, potom Rímskej a napokon provinciou Byzantskej ríše. Cez krajinu viedla Hodvábna cesta, ktorá spájala Čínu s Európou a toto všetko zanechalo stopy, ktoré dnes nadchýnajú svet.

Už od hraníc nás víta samotný pán prezident Bashar al Assad. Hľadí na nás z bilbordov, plotov, plechových brán, či kufrov áut. Raz je ako štramák v obleku, inokedy ako drsňák v maskáčok, len do montérok sa mu akosi nechce. Smerujeme do štyridsať kilometrov vzdialeného Aleppa. Obhliadku druhého najväčšieho mesta Sýrie (arabsky Halab) si nechávame až na spiatočnú cestu. Domáci vodiči sa predvádzajú svojim jazdeckým temperamentom a typickým pravidlom orientu, kto trúbi ten ide. Prechádzame popri letisku a podľa typu techniky sú očividné dobré vzťahy s Ruskom. Pokračujeme smerom k Hame a asi v jednej tretine cesty odbočujeme do prímorskej oblasti.

Na brehoch Stredozemného mora

Vchádzame do Latakie, kde kedysi v starom kráľovstve Ugarit sa zrodila prvá abeceda.

V Jable sa chceme vykúpať, no na prvý pokus sa nám nedarí nájsť cestu na pláž. Po niekoľkých neúspešných pokusoch oslovujem policajta na obstarožnej cb-čke. Ten nám ihneď bez mrknutia oka preráža koridor v zahltených uliciach. Všetci nám dávajú prednosť, zdravia nás a netrvá dlho aby sme sa ocitli na brehu mora. Ani nestačíme zísť z motoriek a už je pri nás sympaťák, ktorý nás pozýva domov. Nezaváhame ani na chvíľu a prijímame ponuku.

Veď pravoverný moslim sa k cudzincovi chová s úctou a nepodrazí ho, tak čoho sa obávať. Náš nový priateľ sa volá Suleiman. Býva so svojou ženou a dvoma deťmi spolu s rodičmi v rodinnom dome pár minút odtiaľto. Mladá moderná rodinka obýva prízemie a rodičia poschodie. Zatiaľ čo sa zhovárame oživote bežného Sýrčana, pani domu pripravuje pre nás bohatú večeru.

Sýrska kuchyňa je pre nás skutočným gurmánskym zážitkom. Na stole sa razom objavujú tanieriky, misky a plné podnosy s rôznymi špecialitami. Humus-pasta z cíceru poliata olivovým olejom, bába ghanuž-pasta z ľulka a papriky, fattúš-zmes chleba, rajčín, cibule amäty, waraq inab-plnené vinné listy, mahší-cuketa plnená mäsom a ryžou a samozrejme nechýba šištavuk, čo je grilované kuracie. K jedlu nedostávame príbor a z počiatku váhame ako začať, avšak po chvíli je nám všetko náležite predvedené. Jednotlivé pokrmy naberáme kúskom arabského chleba a zásadne len pravou rukou. Prichádza mi na um Marek, ktorého by ako ľaváka asi nepustili k stolu. Ľavá ruka sa používa výhradne na špinavé činnosti. Posledným chodom sú výborné banány z vlastej záhrady. Ich chuť je o poznanie iná, ako tých, čo bežne kupujeme v supermarketoch. Po výdatnej večeri prichádza rad na prezutie pneumatík, ktoré až sem vláčime so sebou.

Pred cestou sme sa dohodli, že najprv dorazíme tie čo máme obuté. Hádžeme gumy do kufra Octavie a na odstrojených motorkách smerujeme do pneuservisu o tri bloky ďalej.

Sýrčania sú skvelí a ústretoví ľudia, pri každej príležitosti si nás chcú uctiť. Ponúkajú nám miesto na sedenie kávu a čaj. Do neskorého večera nasávame pravú orientálnu atmosféru, naviac ochutenú korením pôstneho obdobia. Ramadán je najposvätnejším moslimským sviatkom v roku. Pre moslima začína mesiac pôstenia a každodenná povinnosť od svitu do mrku zriecť sa jedla, pitia, fajčenia a sexuálnych radovánok. Dodržiavanie pôstu zaviedol v siedmom storočí Mohamed a jeho presný začiatok sa tradične určuje podľa fázy pribúdajúceho mesiaca. V tomto období sa stáva noc časom obžerstva a bujarosti. Sedíme na chodníku pred Sulejmanovou stolárskou dieňou a popíjame pivo.

Ulice sa napĺňajú a všade sa to hemží vyštafírovanými ľudmi. Počas noci sú otvorené všetky obchody, kaviarne, pekárne a stoly reštaurácií sa prehýbajú jedlami. Noc sa zmenila na deň a zavŕšil sa celodenný pôst. Prvé jedlo sa konzumuje po zotmení, potom nasledujú pestré chody a nakoniec sa je tesne pred svitaním a to potraviny, po ktorých organizmus vydrží až do večera. Jabla je uvoľnené mesto. Nie je žiadnou zvláštnosťou stretnúť tu pekné čiernovlasé ženy vo vypasovaných rifliach a tričkách s nahými ramenami. Raňajky sú opäť kulinárskym zážitkom: olivy-zajtún, syr-džuban, kefír-laban a chlebové placky-chubz. K tomu výborna arabská káva. Po nich nabalíme naše stroje, rozlúčime sa s priateľmi a vyrazíme k moru.

Na pobreží sú rozmiestnené početné vojenské objekty a hliadkovacie veže. Vopred sme boli upozornení, že kúpanie je dovolené, len sa treba vyvarovať foteniu, aby sme sa vyhli zbytočným problémom. Konečne nachádzame miesto bez odpadkov a vrháme sa do príjemných vôd mora. Opodiaľ chytá partia mladíkov ryby a po krátkej zoznamovacej debate nás pozývajú na pár hltov nejakého oblbovacieho čaju. Po slastnom zvlažení prehriatych tiel smerujeme úzkymi kľukatými cestami do vnútrozemia. Križujeme rázovité kresťanské mestečká a všade navôkol sa rozprestierajú sady s dozrievajúcim ovocím.

Späť do vnútrozemia

Strmým svahom a úzkymi krivoľamými uličkami stúpame k najväčšiemu križiackemu hradu na Blízkom východe.

Crak de Chevaliers leží vo výške 650 metrov n.m. Jeho rozsiahle priestory pohltili 5000 vojakov so zásobami na 5 rokov. V roku 1271 však po mesačnom boji a premysleným trikom padol do rúk moslimov a takto dovŕšili víťažstvo nad križiakmi.

Mohutná silueta mizne za našimi chrbtami a diaľnicou pretekajúc sa s tunajšími závodníkmi v bielych košeliach a naleštených polobotkách príchádzame do tretieho najväčšieho sýrskeho mesta Homs. Mesto bolo známe už v druhom storočí pred n.l a bolo významnou zastávkou hodvábnej cesty. Pálivé slnko pomaly sadá za obzor a nadchádza čas pohľadať miesto hodné nocľahu. Vychádzame z mesta a nájsť prijateľné miestečko v husto zaľudnenej oblasti začína byť vážnym problémom . Napokon schádzame z cesty a v ovocnom sade v údolí rieky Orontes rozkladáme spacáky. Osady navôkol sa začínajú prebúdzať a výstrel z dela ohlasuje koniec celodenného pôstu. Zlomení celodennou horúčavou zaspávame spolu s modlitbami muezínov nesúcich sa kľudnou mesačnou nocou.

Hama

Ráno dorážame do Hamy, mesta s bohatou históriou siahajúcou až do obdobia neolitu. Známe je so svojim systémom vodných kolies na rieke Orontes, ktorých vek sa odhaduje na viac ako 800 rokov.

To najväčšie má priemer dvadsaťdva metrov a všetko vrátane klincov a ozubených kolies je zhotovené z cédrového dreva. V minulosti slúžili na zavlažovanie ale dodnes sa otáčajú vŕzgavým zvukom pre potešenie turistov. Posedávame v príjemnej tôni parku a s fotoaparátom v rukách zachytávame atmosféru tunajšieho všedného života.

Z Hamy sa opäť vraciame do Homsu. Cestu zo žeravého mesta nám razí mladík na poršátku s menom Cayene. Oslovil som ho počas jedného z nespočetných dialógov odohrávajúcich sa na prehustených križovatkách. Odprevádza nás až na opačný koniec mesta. Pokračujeme rozpálenou púšťou a teplomer ukazuje 45 stupňov celzia. Popri ceste cvičí armáda v ruských obrnených transportéroch. Ako bývalý bigoš mám strach čo len si predstaviť aká je to slasť variť sa vo vlastnej šťave v rozpálenej oceľovej konzerve. Po 160 kilometroch prichádzame do srdca sýrskej púšte, mesta s menom Palmýra.

Palmýra

Najprv však ako prekročíme pomyselné brány, vystúpame k týčiacej sa citadele na pahorku pred nami. Zhora je nádherný výhľad na celé mesto a rozprestierajúcu sa nedozernú púšť.

Pred hradbami pevnosti sa spriatelíme s malým chlapcom, ktorý nás pozýva domov. Po priateľskej návšteve ovešaní suvenírmi odchádzame nocovať do tmou zahalených ruín tajomného mesta.

Palmýra –arabsky Tadmur je najvýznamnejšou turistickou atrakciou v Sýrii. Krásna a múdra Zenóbia, vdova po kráľovi Odenathovi vystavala toto mesto a v druhom storočí nášho letopočtu vytvorila z Palmýri popri Ríme najvýznamnejšiu meropolu vtedajších čias. Behom krátkej doby si podrobila všetky kolónie Blízkeho východu, kontrolovala významné obchodné cesty prechádzajúce týmto územím a dokonca sa vyhlásila za cisárovnú. To sa pravdaže nepáčilo Rimanom a tak ju cisár Aurelián dal v okovách doviesť do Ríma. Odvtedy dôležitosť Palmýry upadala a dlhé stáročia bola ničená zemetrasením. Ráno sa už pri východe slnka naplno odovzdávame dávnej histórii.

Obdivujeme Baalov chrám, túlame sa kolonádami obrovských rímskych stĺpov, testujeme akustiku zachovaného divadla a popritom vzdorujeme nájazdom otravných predavačov suvenírov.

Náročný program završujeme relaxom v bazéne oázy pod hradbami mesta. Dokonalý pôžitok siesty znásobujeme populárnym sýrskym pivom.

Príjemne oddýchnutí a zotavení naštartujeme stroje a opúšťame Palmýru. Žeravý kotúč slnka pomaly sadá za obzor pohoria Antilibanon a my stále intenzívnejšie hľadíme do okolitej krajiny.

Schádzame z asfaltu a miesto odpočinku nachádzame vo vyhĺbených jarkoch niekoľko sto metrov od cesty. Po krátkej rekognoskácii terénu dochádzame k záveru, že tie jarky sú okopy pozemného vojska. Daný skutkový stav nemení nič na veci, nikde ani živáčka, tak vypneme stroje a rozkladáme tábor. Noc prešla ako keď utne a ako každé ráno vo zvyčajnom čase, vyberiem sa zložiť náklad niekoľko metrov od nášho teritória. Ako tak skladám materiál, zrazu ma od práce vyruší zahalená postava pár metrov predo mnou. Zápale činnosti a privodenom strese jednou, rukou dokončujem dielo a druhou zdravím stojaceho votrelca. Dvíham hore bočnice volám na neho hello, hello a on zase naspäť pasport, pasport. Nereagujem na jeho výzvu a šomrajúc si popod nos odchádzam oddychovať za pomyselnú bránu nášho bivaku. V tom ťahá našinec zo zastery mobil a vzápätí zmizne ako gáfor. Netrvalo dlho, rozdrapím oči a do našej spálne hľadí celý kolektív. To už budím Milana a v pyžame idem otvoriť. Nečakaná zoznamka odštartuje priateľským stisnutím rúk, po ktorom nasleduje prehliadka údajov a podobizní v našich pasoch. Ďalším bodom programu je kvíz otázok a odpovedí na tému fotografovanie okolia. Po ich vyčerpávajúcom zodpovedaní, pozveme návštevu na šálku rannej kávy z nášho domova. V príjemnej a uvoľnenej atmosfére upíjame z horúcej kávy, vedieme obvyklé debaty a nakoniec si spravíme spoločné pamätné fotografie. Po odchode návštevy pobalíme veci a vydáme sa vústrety ďalším dobrodružstvám. V okolí vojenských priestorov možno natrafiť na hliadkujúcich policajtov alebo vojakov v civile, ktorým budeme asi márne vysvetlovať, že to čo nás zaujalo je príroda, keď on namiesto nej vidí zamaskovanú raketu s plochou dráhou letu.

Damask

Je metropola plná života, považovaná za najstaršie hlavné mesto sveta. Motorky odparkujeme na chodníku neďaleko centra.

Prechádzame úzkymi uličkami s obchodíkmi skorením, cukrovinkami, orieškami a zo všetkých strán na naše zmysly útočí množstvo vôní, zvukov a farieb. Pod prístreškami stánkov posedávajú znudení predavači a poťahujú zvodných fajok.

Všade navôkol vidieť ako sa súčasnosť snúbi s históriou. Ideálnym symbolom tohto vzťahu je Umajjovská mešita s neďalekými zvyškami Jupiterovho chrámu.

Mešita stojí na mieste, kde bol predtým chrám zasvätený pradávnemu slnečnému božstvu. Neskôr ho nasledoval chrámový komplex rímskeho boha Jupitera, aby ho následne vystriedal majestátny kresťanský stánok s hrobkou Jána Krstiteľa, ktorý bol napokon prestavaný na jednu z najvýznamnejších mešít islamského sveta.

Samotná stavba s hrobkou je znakom všadeprítomnej naboženskej tolerancie. Doteraz je miestom stretu a významným posvätným miestom kresťanov a moslimov. Ešte pred vstupom do objektu obohnaného vysokým múrom, nevynecháme návštevu skromného mauzólea premožiteľa križiakov, Saladína. Na rohu pred bránou zahasíme smädčerstvo vylisovanou šťavou z granátových jabĺk, vyzujeme topánky a bosí prekročíme zvýšený prah mešity.

Ženy bez čádoru sú ihneď zaodeté do plášťa s kapucňou. Mešitu tvorí rozsiahle nádvorie zdobené mramorovou podlahou, nad ktorou trónia tri obrovské minarety. Ľudia sa tu modlia, posedávajú a všade panuje kľud a pohoda.

Denne sem prúdia tisícky pútnikov a návštevníkov zo všetkých kútov sveta. Duch orientu naplno vládne na neďalekom hlavnom bazáre-súku Al-Hamiíja. Motáme sa po jeho krytej promenáde butikov s textíliami, hodvábom, zlatom, kobercami a v spleti úzkych uličiek stretávame ženy zahalené v čiernom hábite alebo slečny v rifliach a moderných pulovríkoch. Vidieť tu ako sa tradície zmiešavajú s moderným trendom.

Pomaly prichádzame k motorkám a potom už diaľnicou smerujeme ďalej na juh.

Bosra

Sýrska diaľnica je vskutočnosti len štvorprúdová cesta. Vidieť na ňu vychádzať traktor či odbočovať cez deliaci stredový pruh nie je žiadnou výnimočnosťou. Taktiež nie je zvláštnosťou stretnúť vľavom rýchlejšom pruhu jazdca v protismere. Tridsať kilometrov pred Jordánskou hranicou odbočujeme do Bosry, mesta známeho už v roku 1300 pr. n.l . Nachádzajú sa tu rozsiahle rímske ruiny so zachovalým amfiteátrom, ktorý pohltí 15000 ľudí. Tunajšie objekty sú však vinom farebnom odtieni ako v Palmýre, sú postavené z čierneho bazalitu.

Významnou pamiatkou moslimov je tunajšia mešita Al-Mabrak, tá vraj stojí na mieste, kde odpočívala ťava, ktorá do Sýrie priniesla prvý výtlačok koránu. Prechádzame sa tu s chlapcom, ktorý nám za malý bakšiš robí prvotriedneho sprievodcu.

Opúšťame mesto a náhlime sa na hranice, ktoré chceme prekročiť ešte dnes.

Jordánsko

Po colnom odbavení na sýrskej strane pokračujeme v byrokratickom kolotoči u Jordánskych susedov. O lepšom stave ekonomiky sa presviedčame na zariadení colnice a naleštených odevoch úradníkov. Po viacnásobnom obliehaní prepážok a okienok, výmene dolárov za Jordánske dináre a zaplatení nevyhnutných poplatkov opúšťame colnicu. Po niekoľkých sto metroch opäť stojíme na závore, kde nás namiesto kontroly už vítajú slovami „ Welcome to Jordan“. Podobne ako v Sýrii i tu nás neustále sprevádzajú veľkoplošné podobizne tunajších vládcov. Jordánsko je známe veľkým množstvom archeologických a historických pamiatok. Bolo domovom pradávnych kultúr a civilizácií, svoje stopy tu zanechali Moabitovia, Ammonitovia, Sýrčania, Aramejci, Nabatejci, Gréci, Rimania a Arabi. Prechádzali ním proroci ako Mojžiš, Abrahám, Ježiš Kristus, Ján Krstiteľ či Mohamed. Bolo súčasťou arabskej ríše, patrilo pod britskú správu až napokon v 1946 roku vzniklo Jordánske Hašimitovo kráľovstvo. Zotmelo sa, sme poriadne unavení a z posledných síl sa obzeráme po nejakom ubytovaní pri ceste. Po neúspešných pokusoch a štyridsiatich kilometroch prichádzame do mesta Irbid. Tu konečne nachádzame hotel, kde stretneme Artura, poliaka, ktorý rovnako ako my cestuje na motorke.

Urobil však chybu, keď si odskočil do Izraela „pre razítko do pasu“. Turista s týmto štemplom je v Sýrii nežiaduci a ich územím sa domov už nedostane. Kvôli tejto skúsenosti teraz okupuje poľsku ambasádu v Ammáne, aby sa z tohto srabu dostal. Po dôkladnej očiste našich tiel, ktoré už štyri dni nevideli vodu, prichádza rad ina dezinfekciu našich tráviacich traktov zásobami ohnivej vody z domova. V týchto končinách už alkohol bežne nedostať. Po raňajkách, pobalíme veci a vyrazíme ďalej do vnútrozemia. Cesta vedie rázovitým vidiekom v úrodnej krajine, ktorá bola od nepamäti domovom starých civilizácií.

Jarash

Prichádzame do Jarashu bývalého rímskeho provinčného mesta ležiaceho v biblických Gileandských horách. Vrcholný rozkvet prežívalo v 3. storočí. Zastavujeme pred výťazným oblúkom Hadriánovej brány, ktorá bola vstupom do mesta. Za ňou sa nachádza rozľahlý areál antických ruín. Nádherný výhľad na rozvaliny sa ponúka z kopca nad ním.

Stúpame do hôr, cesta sa vinie zelenými úbočiami lemovanými píniami a olivovníkmi. Asi po 25 kilometroch sa na vŕšku pred nami týči pevnosť Qalát Al- Rabadh - Ajlún. Táto citadela je ukážkou stredovekej arabskej architektúry, ktorá bola súčasťou strážnych pevností. Po nich si pomocou svetelných signálov a poštových holubov odovzdávali správy z Bagdadu do Káhiry.

Postupujeme osadami a mestečkami pulzujúcimi všedným životom. Prechádzeme tu práve v čase, keď sa končí vyučovanie. Deti nás zdravia, mávajú nám, no nájdu sa aj také, ktorým sa nelení zodvihnúť kameň aby nás nim vystrašili. Dlhým kaňonom klesáme k najnižšiemu bodu planéty, ležiacemu viac ako 400 metrov pod úrovňou svetového oceánu.

Na ceste pretíname vojenské kontrolné stanovištia, ktoré sú vždy vybavené obrneným transportérom alebo autom s ťažkým guľometom.

Mŕtve more

Schádzame do údolia rieky Jordán, biblického miesta, ktoré zohralo významnú úlohu v histórii ľudstva a je tomu tak i teraz. Rieka je hlavným zdrojom sladkej vody pre celú oblasť a bohato využívaná na zavlažovanie rozsiahlych plantáží na obidvoch jej brehoch. Jordán je jediným prítokom do Mŕtveho mora, ktorého hladina rok čo rok klesá skoro o meter. Konečne v diaľke zbadáme modrú hladinu vytúženého cieľa. Za mestom Suwayma nachádzame verejnú pláž a po dohode s vrátnikom sme vpustení do areálu aj s motorkami.

Náš prechodný domov rozkladáme pod slnečníkom z rákosia. Podobne ako húfy ľudí pred nami i my sa okamžite zo zvedavosti rozbehneme „prečítať si do vody noviny“. Kvôli tejto príležitosti som si už doma pribalil firemný časopis môjho zamestnávateľa.

Voda je čistá,príjemne teplá amy sa na nej vznášame ako korkové štuple. Obsahuje 30% soli a iných minerálov s blahodárnymi účinkami na ľudský organizmus. Skúšame plávať, ale akosi to nejde, v tejto tekutine si je stopercentne istý i absolútny neplavec. Večer si vychutnávame nádherný zapad slnka, po ktorom sa pláž zapĺňa ľudmi.

Zajtra je deň voľna a stále pretrváva Ramadán. Ľudia so sebou ťahajú bedničky s potravinami a propán butánové fľaše. Čulý ruch vládne až do rána. Stredom mora sa tiahne izraelsko-jordánska hranica a na druhej strane vidieť svetlá izraelských miest.

Ráno sa ešte pár krát vykúpeme, pobalíme veci a potom už mesačnou krajinou stúpame na Mount Nebo.

Hora Nebo

Hora je biblickým miestom, na ktorú vystúpil Mojžiš, aby si prezrel zasľúbenú zem. Starí byzantskí kresťania tu vybudovali kaplnku, ktorá bola neskôr prebudovaná nachrámový komplex.

Na vrchole hory stojí kríž obtočený hadom. Tento monument symbolizuje kríž, na ktorom zomrel Ježiš a hada, ktorého v púšti zodvihol Mojžiš. Z hory sa naskytá nádherný výhľad na údolie Jordánu a časť Mŕtveho mora. Po niekoľkých kilometroch prichádzame do mesta, ktorého história siaha do obdobia pred štyritisíc rokov. Madaba je známa predovšetkým svojími mozaikami.

Tou najznámejšou je mozaiková mapa znázorňujúca Svätú zem a jej okolie. Umiestnená je v gréckom ortodoxnom kostole. V zmenárni zamieňame peniaze a v príjemnom chládku pekárne si pochutnávame na sladkých arabských koláčikoch. Putujeme vidiekom na okraji púšte a zakrátko sa napojíme na Kráľovskú diaľnicu spájajúcu Amán s pobrežím Červeného mora. Zastavujeme iba keď sa chceme občerstviť a na chvíľu ukryť pred neúprosným slnkom. Tiahneme pozdĺž pohoria Al-Šará a pred nami je najväčší turistický magnet Jordánska.

Petra

Do samotného mesta sa však nedostaneme. Petra je prístupná tiesňavou Al-Sík prerážajuca si cestu horami. Pred vstupom si treba zakúpiť vstupenky a potom už nič nebráni vojsť do jej temného ústia. V ňom mizne nielen slnko ale i 21. storočie.

Po oboch stranách sa nad nami vypínajú šesťdesiatmetrové pieskovcové steny a v ich zovretí sa kľukatí cestička dlhá takmer dva kilometre. Zrazu sa temná rozsadlina roztvorí a pred nami povstane ružovkasté mesto. V tej chvíli sme ohromení tridsať metrovým priečelím, do slnka zaliatej monumentálnej klenotnice Al- Khasna.

Petra je miestom, ktoré ponecháva mnoho nezodpovedaných otázok. V dobe železnej ju obývali Edomiti, ale najväčší rozkvet dosiahla príchodom Nabatejcov. Tí takmer päťsto rokov boli pánmi nad jednou z dôležitých obchodných ciest vtedajšieho sveta. V treťom storočí pred Kristom bola Petra hlavným mestom nabatejského kráľovstva a v roku 106 po Kristovi bola začlenená do Rímskej ríše. V tej dobe tu vzniklo fórum, kúpele, divadlo a všetky ďalšie prvky rímskej civilizácie.

V období vzniku nových bezpečnejších obchodných ciest sa jej dominantný vplyv na Blízkom východe oslaboval a upadala do zabudnutia. Po celé stáročia ju poznali už len príslušníci domácich kmeňov, napokon v roku 1812 ju znovu objavil švajčiarsky bádateľ J. L. Burckhart preoblečený za moslima. Vychádzame z čierneho pažeráka tiesňavy a skalné mesto mizne v tme za nami. Unavení po celodennej túre zostávame v meste. Na jeho okraji natrafíme na hotel, v ktorom nám povolia spať na terase s bazénom. K dispozícii máme toalety aj sprchy. Ráno opúšťame mesto a zo skalných terás kľukatejúcej sa cesty venujeme ešte pár posledných pohľadov na kamennú hradbu, v ktorej sa ukrýva slávne sídlo Nabatejcov.

Wadi Rum.

Z hôr zostupujeme do púšte. Wádi Rum je bizarná krajina, jej rozľahlé púštne úseky tu prechádzajú pomedzi vysoké pohoria.

Schádzame z asfaltu a brodíme sa v piesku. Naše ťažké nabalené stroje a tvrdé pneumatiky nás vmäkkých naviatych úsekoch vôbec nešetria. Niekoľkokrát zapadávame a po dvoch hodinách trápenia motoriek a samých seba vychádzame opäť na cestu.

Mierime do turistického strediska v prekrásnej scenérii púšte a vysokých brál. Pred vstupnou bránou stoja terené autá čakajúce na svojich zákazníkov. V tejto časti Wadi sa nakrúcali aj scény filmu Lawrence z Arábie. Konštatujeme, že povoziť sa s džípom v piesku, nie je pre nás žiadnou a trakciou a vzhľadom na dosť vysokú sumu tejto zábavy sú to pre nás zbytočne vyhodené peniaze.

Akaba

Obraciame kone a asi pädesiat kilometrov nám zostáva k vytúženému relaxu pri Červenom mori. V polovici cesty absolvujeme kontrolu dokumentov a po nej už vyprahnutým údolím Wadi Araba klesáme do zálivu. Akaba je dôležitým prístavom, pretože Jordánsko má len 20 km pobrežia. Po prvotných pokusoch nájsť nejakú pláž priamo v meste ju objavujeme asi päť kilometrov od Saudskoarabských hraníc. Stroje odparkujeme priamo na pláži, vyberieme vhodné miesto pre bivak a hurá zvlažiť sa do vody.

Červené more je koralové s bohatou flórou a faunou. V bufete, kde nakupujeme potraviny si vypožičiavame šnorchle a celý deň s hlavou pod vodou pozorujeme život pestrofarebného podmorského sveta.

V diaľke na protiľahlom brehu vidieť pobrežie Sinajského poloostrova a na ňom sa v letnom opare črtajú izraelské a egyptské hotely. Na druhý deň popoludní vyrážame na cestu späť, ale skôr ako vyštartujeme si dávame výdatný obed v tunajšej reštaurácii Beduins garden. Prenocujeme na polceste do Amánu za násypom železničnej trate. V noci nás zo spánku strhnú burácajúce motory a škrípajúce kolesá prechádzajúceho nákladného vlaku pár metrov od našich hláv.

Návrat do Sýrie

Predpoludním prichádzame do hlavného mesta. Amán je dynamické obchodné centrum so všetkým, čo k tomu patrí. Spočiatku sme boli rozhodnutí, že tu strávime niekoľko hodín, ale znechutení obrovským ruchom opúšťame jordánsku metropolu a zamierime k sýrskym hraniciam. Na hraničnom prechode v Ar-Ramthe znovu zaplatíme všetky poplatky ako pri vstupe z Turecka. Navyše nás dôkladne lustrujú, či sme nenavštívili okupované územie Palestíny. Štát s názvom Izrael tu akosi chýba v slovníku. Po preštudovaní obsahu našich pasov a využití ruštiny pri konverzácii s colníkom nás napokon vyprevadia pozdravom „Welcome to Syria“. Smerujeme do Damašku a v našich bruchách už v plnom prúde koncertujú Cigánski diabli. Hľadáme nejakú vývarovňu, avšak v tejto časti mesta snáď všetci len niečo vyrábajú a opravujú... Bezradní ju nakoniec nájdeme za pomoci ochotného chlapíka na dodávke, ktorý nás privedie až k nej. Po naplnení prázdnych žalúdkov odchádzame zmesta. Spúšťa sa vietor a s ním prichádzajú husté čierne mraky. Všade okolo nás sa blýska, preto na pumpe, kde tankujeme, obliekame nepremoky. Pokým sa dostaneme z mesta, je tma ako v rohu. V hornatom kraji, v tme a sbúrkovu v pätách sa nám ťažko hľadá nejaké miesto na nocľah. Konečne natrafíme na odbočku a niekoľko desiatok metrov od cesty staviame stan. Našťastie nás búrka obišla a ráno sa znovu prebúdzame do nádherného slnečného dňa. Dnešným cieľom je Maalúla, ležiaca asi päťdesiat kilometrov na sever od Damašku

Maalúla

Mestečko na úpätí pohoria Antilbanon, kde dodnes medzi ľuďmi prežíva staroveká Aramejčina, jazyk ktorým hovoril Ježiš Kristus. Schádzame z diaľnice a stúpame do hôr. Po niekoľkých kilometroch sa už ocitáme na mieste, kde sú domy jeden vedľa druhého v tesnané do príkreho zrázu a okolité kopce obsypané kresťanskými symbolmi.

Úzkou rozsadlinou stúpame nad mesto. Stroje zaparkujeme pred kláštorom sv. Sergia a vojdeme dnu. Vo vnútri sa nachádza malý Byzantský kostol zo štvrtého storočia, v ktorom je však zakázané fotiť. Na oplátku nám araméjštinou prečítajú úryvok zbiblie a grécky kňaz za to, že sme prišli zo Slovenska, naleje po deci omšového. Nabití pozitívnou energiou schádzame dolu. V meste žijú okrem kresťanov aj moslimovia. Vedľa kresťanských kostolov stoja svätostánky moslimov a všade dokola sa nedá nevšimnúť si harmonické spolužitie a toleranciu.

Táto skutočnosť opäť vyvracia náboženskú neznášanlivosť účelovo prezentovanú médiami na vymývanie našich mozgov. Z Maalúly zamierime do Homsu. Blúdime zaplneným mestom a zastavujeme pred mešitou s menom Kháleb Ibn Walida, ktorý v roku 636 v rozsiahlej bitke pri Jarmuku zvíťazil nad vojskom Byzantskej ríše.

Na trávnikoch v parku rozprestierajúcom sa okolo mešity oddychujú skupinky pútnikov, ktorí sa sem prišli pokloniť legendárnemu vodcovi. Po krátkej prehliadke berieme do tandemu dvoch chalanov, ktorí sú nám ochotní ukázať cestu zmesta. Zároveň ich zvezieme domov a z vďačnosti nás pozvú na návštevu. Stroje odparkujeme vo dvore a hneď zvonku vstupujeme do priestrannej miestnosti. Tá slúži ku každodennému stretávaniu sa celej početnej rodiny. Jej zariadenie je skromné, na zemi sú porozkladané koberce, vankúše, na stenách vysia závesy a miesto v rohu zaberá televízor. Hneď potom ako sme sa usadili, sa pred nami objavujú misky s dobrotami. Netrvá dlho a izba sa zapĺňa ľudmi. Uctiť si nás prišla celá rozvetvená rodina. Fajčíme voňavý elixír z vodnej fajky, vzájomne robíme na seba grimasy, smejeme sa, každý hovoríme iným jazykom a predsa si rozumieme.

Prišli sa na nás pozrieť bratranci, strýkovia, švagrovia, deti. Rodinné väzby sú v Sýrii silné. Najväčší chudák nie je žobrák, ale človek bez rodiny, rodina je posvätná. Po rozlúčke s priateľmi sa opäť vydávame na cestu. Dnes už však nemáme šťastie ako včera, pretože vchádzame do búrky. Tá naberie na intenzite tak, že nevidíme ani na krok pred seba. Zabúchame na dvere najbližšieho domu a jeho obyvatelia nás bez slov pozvú dnu, ponúknu miesto na sedenie a neodmysliteľný čaj.

Pohostninosť a úcta k pocestnému nepozná na Blízkom východe hranice. Tieto vlastnosti majú v tunajších ľudoch hlboké korene, siahajúce do dávnej histórie, kedy sem s karavánami prichádzali obchodníci a pocestní. Búrka utíchla a my pokračujeme naprieč sýrskou púšťou k bájnemu Eufratu. Popri ceste stretávame beduínov putujúcich so svojimi stádami oviec alebo pretíname osady so zaujímavými obydliami z hliny.

Na brehoch Eufratu

Zrazu pred nami znehostinnej kamenistej roviny povstane mesto. Dorazili sme do Rassafy, jedného zmnožstva mŕtvych púštnych miest v Sýrii.

Obrovské hradby mesta vystupujú zo suchej krajiny, ktorých vznik siaha do tretieho storočia. Stretneme tu nemeckých archeológov, ktorí tu vykonávajú výskum. Zachované sú obvodové múry a objekty baziliky zo 6. storočia. Po západe slnka sa vydávame smerom k Eufratu, na brehoch ktorého chceme prenocovať. Potme hľadáme rieku, križujeme polia a zavlažovacie kanále. Blúdime v osadách, z ktorých nás vyháňajú psiská ako slony, avšak bezvýsledne. Nakoniec to vzdávame a nocujeme v púšti ďaleko od nenásytných komárov, ktorí by nám beztak iba pili krv...

Ráno nájdeme aj Eufrat, presnejšie priehradu vybudovanú na jeho toku. Prehradením koryta vzniklo obrovské Assadovo jazero, ktoré zásobuje elektrinou celú severnú Sýriu a umožňuje zavlažovanie tisícov hektárov pôdy. Skôr ako vkročíme na priehradný múr, zastavíme pred závorou kvôli kontrole dokumentov. Úzkou kľukatejúcou sa cestou sa dostávame k pevnosti AL- Jabar.

Parkovisko zíva prázdnotou, avšak natrafíme na správcu, ktorý nám za neveľké vstupné otvorí vráta. Táto mezopotánska citadela stála pred naplnením priehrady na skale, celá je postavená z hlinených tehál a z troch strán ju obmýva voda. Z jej múrov sa ponúkajú pôsobivé výhľady na vodnú hladinu a okolité brehy. Po prelození areálu pevnosti smerujeme na pláž, kde si doprajeme trochu relaxu. Po príjemnom zvlažení sa, potom ako znovuzrodení zamierime do Aleppa.

Allepo

V spleti úzkych uličiek blúdime mestom. Pri schádzaní zchodníka medzi autami sa mi zrazu pod nohou prepadá zem a pokladám mašinku na arabskú zem. Našťastie som nikomu nič nepoškodil a tak s čistým kontom pokračujem. V banke vymeníme pár dolárov a potom zamierime k citadele. Na jej prehliadku však nemáme chuť. Oválna pevnosť sa vypína na kopci uprostred mesta a je obohnaná vodnou priekopou. Naše prázdne bruchá signalizujú, že nastal čas doplniť energiu. Posilnení kebabom opúšťame mesto, pričom v hustej premávke nevieme nájsť cestu von. Napokon sa zase stretávame s ochotou tunajších ľudí, ktorí nás vyvedú zmesta.

Z Allepa už zamierime k hraniciam, k dedefinitívne opúšťame Sýriu. Prichádzame až do Gaziantep a nakoľko sa nám nepodarilo nájsť vhodný nocľah, nocujeme na benzínovej pumpe. Ráno upaľujeme diaľnicou až k pobrežiu Stredozemného mora, kde si opäť doprajeme trochu vody a relaxu. V Silifke odbočujeme do vnútrozemia prechádzame nádherným kaňonom a krajinou s borovicovými lesmi.

Potom to už rezneme priamo stredom Turecka až do Istanbulu, v ktorom už pociťujeme chladné počasie prevládajúce v Európe. Ešte dnes prekračujeme bulharské hranice a v lese vedľa cesty prenocujeme

Keď narazíš na vola

Noc bola chladná a ráno sa prebúdzame poriadne skrehnutí. Preto na dosiahnutie optimálnej pracovnej teploty dorazíme zbytok ohnivej vody, čo nám zostala z večera. Potom pobalíme veci a vydávame sa na stíhaciu jazdu Bulharskom.

Smerové tabule nás navigujú na obchádzku cez Starú Zagoru, my napriek tomu ideme priamou cestou Gurkovo - Ruse. Hoci tam prebiehajú rekonštrukčné práce, i tam žijú ľudia, ktorí sa napriek uzávere musia dostať do práce. Zastavujeme na raňajky v ľudoprázdnom moteli a prehodíme zopár slov s jeho majiteľom. Ten sa sťažuje, že mu nejde kšeft, pretože cesta je už uzavretá viac ako dva roky. Poradí nám, že keby nás hore nechceli vpustiť, máme sa vyhovoriť, že ideme navštíviť priateľov do nasledujúcej dediny. Prichádzame k závore a jej posádka nás bez problémov vpúšťa. Prechádzame staveniskom, na ktorom sa sotva pracuje. Na jeho konci nás však čaká prekvapenie v žiguláku s nápisom milícia. Okamžite zneho vybieha chlap nastrojený ako z amerického filmu a nástojí na tom aby sme sa otočili. Snažíme sa dohodnúť, vysvetľujeme dôvody, prosíme, a však všetko je márne, s tým obmedzencom nejde pohnúť. Vrátiť sa? Nadísť si dvesto kilometrov? To neprichádza v úvahu! Preto žmurknem na Melóna, radím jedna a lúčim sa s pozdravom dasvidánia. V tom momente zaregistrujem rev v jazyku, ktorému dobre rozumiem. Ty špina! Ty pes hnusný! To si na koho vytiahol?!!! Otočím hlavu a razom sa ocitám zoči voči hlavni hrubej ako palec. To už prestáva byť sranda, ten debil na mňa vytiahol zbraň. Nastáva ofenzíva slov a výhražných giest. Všetci traja sme ako na reťaziach vyšpičkované pitbuly, ktoré sa už navzájom dotýkajú čumákmi. Milan pritvrdzuje a ja tŕpnem, aby mu neprehrýzol tepnu...V tom prípade by sme tu zotrvali aspoň desať rokov, lebo stále nevieme čo je vlastne zač. Ale to nič nemení na tom, že nie sme divá zver, aby na nás vyťahoval pištoľ. Chlap zastavuje protiidúci nákladiak a zatarasuje ním cestu, aby sme neutiekli. Priestor za nami obsadil bager. Nasledujú podozrivo znejúce telefonáty a tvrdí, že pôjdeme do basy. V obklúčení stavebných strojov čakáme čo bude ďalej a v ústraní kujeme plány, keby naozaj niekto prišiel. Po pol hodine však chlap dáva pokyn k rozpusteniu oceľovej hradby a prestáva o nás javiť záujem. Nakoniec vysvitne, že je iba nastrojený vartáš-pobehaj a robil všetko preto, aby nám nahnal strach a vytĺkol nejaké peniaze. Milícia stále nechodí, tak naštartujeme stroje a pokračujeme v ceste.

Prekvapenie v Karpatoch

Prichádzame do Ruse, kde natankujeme a nasýtime naše prázdne žalúdky. Prekročíme Dunaj a netrvá dlho aby sme sa ocitli pred Bukurešťou. Cesta obchádzajúca hlavné mesto je zároveň diaľničným privádzačom a je zahltená tak, že tu kľučkujeme pomedzi autá dve hodiny. V Pitešti si hodíme korunou a sama prozreteľnosť chce, aby sme si to rezli rovno cez Karpaty. Začína sa stmievať a v Curtea de Arges prenocujeme v hoteli. Skoro ráno už stúpame do hôr. Na vyhliadke pod hradom kniežaťa Drakulu stretáme viedenčana na skútri, ktorý sa vracia z Odesy. Priehrada La Vidraru je už naším tradičným objektom fotografovania a po krátkej prestávke opäť pokračujeme. Rozbitá asfaltová cesta sa kľukatí lesom okolo priehrady a za ňou už serpentínami stúpame do horského sedla. S pribúdajúcou výškou sa krajina začína belieť a na displeji teplomera ubúdajú stupne.

Začína byť podozrivé, že nestretáme žiadne autá. Tunel na vrchole sa razom zmenil na priamu spojnicu so severným pólom. Dvadsať centimetrov snehu a jeden a pol stupňa pod nulou, to sú hodnoty lahodiace duši motorkára. Milan kriči: Petko ja ťa zabijem! Ale i tu sa na nás usmeje šťastie a cestu pred nami odhŕňajú cestári. Sneh a ľad nás sprevádzajú až do údolia, kde sa sneženie mení a dážď.

Cesta Rumunskom a Maďarskom je rovnako poznamenaná zimou a dažďom. Volanie domova je však silné a okolo ôsmej večer už vykonávame tradičný návratový rituál na benzínke v Komárne. Spoľahlivosť strojov a pevnosť našich zadkov oceníme spŕškou z vinného sektu.

Do Nitry je to už na skok a tam po desatich tisícoch kilometroch definitívne otáčame kľúčiky zapaľovania do polohy OFF.