O mne Cesty Testy pneumatík Aktuality Diskusia Filmový dokument z cesty
2009 Mongolsko
Spolupútnici
Trasa cesty
• Slovom
Krajina okolo nás
Čo treba vidieť
Ľudia
Deti
Všedný život
Po cestách necestách
Koho sme tam stretli
Ako sme nocovali
    
Cesta k potomkom Džingischána


Mongolsko, krajina nedozerných obzorov, kde slobodné cestovanie na motorke je skutočne slobodné...



Už dlhšie som túžil navštíviť túto krajinu, ktorá svojou nedotknutosťou a tradičným spôsobom života láka mnohých cestovateľov. Ale skôr ako sa tam dostanem, musím prekonať sedemtisíc kilometrov dlhý tranzit naprieč Poľskom, Bieloruskom a obrovským Ruskom. Je júnové sobotné ráno a niekoľko mesiacov pripravovaná cesta sa stala skutočnosťou. Hoci ťažké čierne mraky visiace nad našimi hlavami neveštia slnečný a teplý deň, vyrážame. Ešte posledné pozdravy s rodinou a naše cestovateľské duo naberá kurz na sever. Netrvá dlho a mokrá veštba sa napĺňa niekoľko kilometrov za našimi humnami. I napriek nečasu pokračujeme v zbieraní kilometrov a dorážame do zaplneného Krakova. Tu trochu poblúdime, ale napokon nás inštikt vyvedie zmesta von. Uháňame poľským vidiekom a nadišiel čas, kedy sa treba občerstviť a dotankovať stroje. Zastavujeme na benzínke a v bufete objednáme teplú polievku. Konečne aspoň na chvíľu vyslobodzujeme zaparené telá z nepriedušných nepremokov a po krátkom relaxe pokračujeme v ceste. Pomaly sa stmieva a je čas kedy sa treba poobzerať po nejakom vhodnom mieste na nocľah. Schádzame z cesty a v blízkom lese dáme definitívnu bodku za dnešným sychravým dňom. Ráno opäť prší, ale nedá sa nič robiť, nemôžeme zaháľať a musíme pokračovať. Už v stane navliekame nepremoky, zbalíme veci a vyrazíme. Počas predpoludnia sa počasie na chvíľu umúdri a tak na poslednej pumpe pred Brestom dotankujeme a vykonáme hygienicko-technickú prestávku.

Bieloruskom

Prechod hranice sa nesie v tradičnom duchu. Od okienka k okienku, migračná karta, colná deklarácia, poistenie a tým spojené zdržovanie, na ktoré som si už z odstupom času zvykol. Ale nakoniec sa vždy niečo odohrá, s čím našinec ani vo sne neráta. Do očí udrú naše náhradné pneumatiky. Márne vysvetľujem, že ich potrebujem na tak dlhú cestu a v žiadnom prípade ich nemôžem predať. Ale zákon je vraj zákon a musia byť preclené. A tak putujú naše nové čierne gumy na váhu. Dvadsať kilogramov vynásobených dvomi eurami, plus päť manipulačný poplatok, rovná sa štyridsaťpäť ečiek, o ktoré v danej chvíli prichádzame. Opúšťame colnicu a na prechod krajinou nám zostáva štyridsaťosem hodín. Takúto dĺžku pobytu nám garantujú tranzitné víza v našich pasoch. Po prejdení Brestom vychádzame na diaľnicu.

Tá je vybudovaná naprieč celou krajinou a je rozdelená na niekoľko mýtnych úsekov, avšak poplatky sú za ľudové ceny. Na odpočívadlách nechýbajú prístrešky, lavice, stoly a k dispozícii sú i ohniská. Netreba vymienať ani tunajšiu menu. Ceny na benzínkách sú uvádzané v troch menách: rubľoch, dolároch, eurách a dá sa platiť kartou. Cesta prechádza nekonečnou rovinou, ktorú lemujú polia a lesy. Pršať neprestáva a na rad prichádzajú už aj igelitky, ktoré naťahujeme na premočené nohy. Dôsledne vykonaná impregnácia pred cestou odplávala s intenzívnym náporom vody z vozovky. Pred Minskom sa doprava zhusťuje, ale hneď ako minieme hlavné mesto sa tu pomaly ocitáme sami. Čierne ťažké mraky neskoro popoludní vytvárajú nepríjemné šero a začína sa stmievať. Dážď neutícha, preto schádzame z cesty a v neďalekom lese staviame stan. Ráno neprší ale teplé slnečné lúče ucítime až keď sa blížime k hraniciam s Ruskom. Po prechode poslednou mýtnicou nás na parkovisku ihneď odchytia naháňači „strachoviek“-poistiek , ktoré treba zakúpiť, pretože zelené karty v Rusku neplatia. Bielorusko-ruská hranica pôsobí ako česko-slovenská, žiadne zátarasy, ostnatý drôt ale povinné byrokratické kolečko nás nemíňa ani tu. Po získaní potrebných razítiek, „vrémenných vozov“ ainých nezmyselných papierov, nás víta do slnka zaliata Matička Rus.

Ruskom

Pre pobyt na širokej Rusi sme získali trojmesačné pracovné víza s dvomi vstupmi. Tu chcem poďakovať pani Sízovej z Moravia-contact, ktorá nám všetky tri potrebné víza pomohla vybaviť. Je čas obeda a keďže sme sa dostali až sem, prichádza nám chuť na niečo dobré, chuť na šašlík. Touto tradičnou ruskou špecialitou nepohrdne ani ten najväčší gurmán. Šťavnaté bravčové mäso napichané na ihlách a opekané na drevenom uhlí na griloch vedľa cesty, už zďaleka dráždi naše zmysly. Neodoláme a zastavujeme. Onedlho už dobre naladení, spokojní a splnými žalúdkami pokračujeme v jazde. Zahajujeme frontálny útok na Moskvu. Široké a kvalitné cesty nabádajú poriadne zatiahnuť za rukoväť plynu ale netreba podľahnúť pokušeniu. Na poriadok dohliadajú muži zákona. Striehnu na svojich stanoviskách „gaikách“, či na miestach, kde to dopravné značenie vyžaduje.

Rusko je obrovský štát, spravujúci rozsiahle územie, ku ktorému patrí mnoho národov a národností a na udržanie poriadku v takomto kolose, potrebuje kontrolné policajné body. Na nich sa pracuje nonstop. Ruskú federáciu som navštívil niekoľkokrát, ale nedá mi nespomenúť, že s takým bezdôvodným obťažovaním a buzeráciou polície, ktorá zavládla na Slovensku, som sa tu ešte nestretol. Myslím, že náš pseudogenerál Facka zaviedol prvý na svete, policajný štát s najväčším počtom policajtov na hlavu občana. Akeby nám to nestačilo, pošle na nás aj komando... Ale zatiaľ čo sa mi v hlave víria myšlienky spomienok na domov, nás monotónna cesta priviedla pred brány hlavného mesta. Okolo Moskvy je vybudovaný stodvadsať kilometrov dlhý okruh so šiestimi pruhmi v každom smere jazdy. Dostávame sa do strhujúceho prúdu zo všetkých strán rútiacich sa áut a hľadáme tabuľu s výjazdom na Nižný Novgorod. Pomaly sa premávka dostáva do starých koľají a po ľavici nás sprevádza obrovský žeravý kotúč zapadajúceho životodarcu. Ďalší deň zase končí a prišiel čas poobhliadnuť sa po nejakom mieste na oddych. Hoci periférie Moskvy sú husto osídlené, nachádzame odbočku hodnú nocľahu. Únavá je silná a odhliadnuc od dotieravých komárov a kŕkajúcich žiab od blízkeho rybníka, ticho zaspávame. Ráno uháňame po federálnej M7 na Nižný Novgorod. Cesta je kvalitná shustou sieťou čerpacích staníc, na ktorých sa Tomáš zasväcuje do systému čerpania pohoných hmôt v Rusku. Najprv povedz koľko, zaplať a potom tankuj. Ceny benzínu sa pohybujú okolo magických 50 centov za liter. V Čeboksaroch prekonávame rieku Suru a dostávame sa do Čuvačskej republiky. Po nej nás znova víta Tatarstan.

Kazaň a povinná registrácia

Tatarská republika je jednou z najvyspelejších republík Ruskej federácie. Má bohaté prírodné zdroje, silný priemysel a stabilné poľnohospodárstvo. Nachádzajú sa tu bohaté náleziská ropy a rozvinutý automobilový priemysel, z ktorého najznámejšou značkou je už šesťnásobný víťaz rallye Dakar, legendárny KAMAZ. Pred Kazaňou sa po obrovskom moste dostávame cez pokojný tok širočiznej Volgy. Kazaň je hlavným mestom republiky a je moderné, dynamicky sa rozvíjajúce mnohonárodné centrum s bohatou históriou. Jej architektonická tvár v sebe spája črty západu a východu: kostoly, mešity a moderné budovy vytvárajú jedinečný kolorit mesta. V deviatom storoči sem prenikol islam a Tatári sú považovaní za najsevernejších mohamedánov sveta. Nakoľko nám dnes plynie tretí deň pobytu musíme sa registrovať. O povinnej registrácii sa vedú medzi cestovateľmi dlhé diskusie. Jedni ju potrebovali druhí nie. Všeobecne platia podmienky, že po vstupe do Ruskej federácie je cudzinec povinný sa do troch dní zaregistrovať, keď tak neurobí, hrozia problémy. Menovaný úkon sa dá uskutočniť na policajnej stanici, hoteli alebo na väčšej pošte. My sme si zvolili možnosť tretiu. Netrvá dlho a poštu bez problémov nachádzame. Po prejednaní našej požiadavky by nás aj zaregistrovali, ale paradoxom je, že na to potrebujú adresu, na ktorej sa budeme zdržovať. Nakoľko my bývame v palátke-stane, ktorý nemá číslo domu a každý deň kočujeme z miesta na miesto, nevedia nás zaregistrovať. Preto dostávame adresu migračného úradu, kde určite dostame to, po čom túžime. Plní nádejí vyskakujeme do sediel a odchádzame na druhý koniec mesta. Za pomoci okoloidúcich, ochotných vždy a s radosťou pomôcť, nachádzame potrebnú ustanovizeň. Ale i tu pochodíme rovnako. Ako vás máme zaregistrovať, keď „ uvas net adres inumer kvartiri“!...Nuž čo! S turistami, ktorí nocujú v stane, zákon nerátal. Pre každý prípad nástojím na telefónnom čísle s adresou úradu, aby som sa mohol vyhovoriť, že nám registrácia skutočne nebola ľahostajná. Dosť bolo úradov a odchádzame na krátku prehliadku mesta. Prezrieme si prístav na Volge a aspoň z protiľahlej pláže opevnený Kazanský kremeľ. Na obed opúšťame ruch veľkomesta a zamierime k Uralu.

Na Urale

Blížime sa k Ufe, najvýchodnejšiemu mestu Európy, ktorá je správnym centrom ďalšieho „stanu“, autonómnej republiky Bakšírstan. Cesta je nezaujímavá amonotónna, len treba dbať na rýchlosť a dopravné značenia. Obchvatom obchádzame mesto, na ktorom stretneme motorkársku dvojicu z Tumeňa. Ráno vyrazili zdomova a smerujú kamsi na zraz. Za sebou majú tisíc kilometrov a nejaké by chceli ešte uraziť. Niet sa čomu čudovať, veď pri tunajších vzdialenostiach vnímajú porciu kilometrov ako samozrejmosť. Poradia nám, aby sme dnes cez Ural neprechádzali, noci sú chladné a nie sú tam motely.

Zanedlho sa skutočne stmieva a preto zamierime do prvého motela, na ktorý natrafíme. Po zjednaní ceny, stroje putujú do dielne majiteľa a my pod horúcu sprchu. Na druhý deň sa krajina začína vlniť a na obzore pred nami sa črtá silueta hôr. Prichádzame k Uralu, pohoriu tiahnucemu sa od kazachských stepí až k Severnému ľadovému oceánu. Cesta sa zužuje, jej kvalita klesá a my sa spolu s ňou ponárame do hustých zelených lesov. Prichádzajú zákruty, stúpania, klesania, riečky a jazierka. Do slnka zaliate uralské hory lahodia našim očiam. Onedlho prekonávame hranicu medzi Európou a Áziou a po dvestokilometrovom prejazde horského hrebeňa nás pohltí krajina úplne odlišná, s magickým názvom Sibír.

Sibír

Vstupujeme do oblasti brezových lesov, močiarov a dotieravých komárov. Kam oko dovidí, nedozerná rovina. Míňame Čeljabinsk a medzi autami, ktoré stretávame, prevládajú tie s volantom na pravej strane. Privážajú ich cez Vladivostok z Japonska, odkiaľ to je bližsie a predovšetkým lacnejšie ako z Európy. Sprihlásením takéhoto auta tu nemajú problémy. Transibírska dopravná tepna M51 nás privádza až k hraniciam Kazachstanu, ktoré pretína v ich severnej časti. Tam však nemôžeme, nemáme potrebné víza. Za Kurganom preto odbočujeme na sever a cez Išim smerujeme do Omska. Popri ceste sa striedajú polia, brezové háje a močariská plné vody. Chvíľa nepozornosti a hrozí neželaný kúpeľ, z ktorého by sme stroje sotva vytiahli.

Stretávame Olafa, Nemca, ktorý to má namierené rovnakým smerom ako my a tak sa náš tím rozrastá o nového člena. Nie však nadlho, len do chvíle, keď mu v pase objavujem končiace sa víza. Má smolu, trochu mu ich doma zbabrali a tak mu nezostáva nič iné, ako sa vrátiť. Odbočujeme z hlavnej a po rozbahnenej ceste zamierime do neďalekého lesa postaviť si tábor. Len čo tam vstúpime, zrazu sa zotmelo. Nekompromisné komáre sú všade a vytrvalo útočia. Ich obrovské sosáky prerazia i hrubý motorkársky skafander. To čo dokážu, keď dám dolu gate, to nebudem radšej opisovať.

Na druhý deň po 2812 km od Moskvy prichádzame do Novosibirska, tretieho najväčšieho mesta v Rusku, po Moskve a Petrohrade. Mesto bolo založené v roku 1893 pri stavbe Transsibírskej magistrály ako osada pre robotníkov. Je administratívnym a obchodným centrom Sibíri s bohatým kultúrnym životom, na ktorom sa podieľa 6 divadiel a svetoznáma opera. Po obrovskej hrádzi prekonávame rieku Ob a napájame sa na cestu M52. Do Mongolska nám zostáva ešte 960 km.

Altaj

Vchádzame do Zlatých hôr. Toto pomenovanie pochádza z mongolského slova altau a z názvu je jasné prečo. Dodnes sa tu nachádzajú náleziská tohoto drahého kovu. Mongolsko je už neďaleko a samotný Altaj je úžasný. Po rovinatej Sibíri pôsobí tunajšia príroda ako balzam na dušu. Strmé stráne, svieže zelené lúky, kľukatejúca sa cesta, rieky a potoky. To sú hodnoty, ktoré nám doteraz chýbali.

Oddychujúci a piknikujúci ľudia, ktorých stretávame, sa čudujú, prečo ideme do Mongolska. Však tam nie sú cesty, domy, tam niet ničoho. Tu je dobre, tu treba zostať a oddychovať. Už od Bijska nás sprevádza neskrotená rieka Katuň, ktorú práve strieda rieka Čuja a povedľa nej nastupujeme na Čujský trakt. Takto sa nazýva magistrála spájajúca Rusko s Mongolskom, vybudovaná na starej obchodnej ceste, ktorá kedysi viedla až do Číny. S blížiacou sa hranicou sa ráz krajiny mení, mizne zeleň, ubúdajú stromy.

Príroda okolo pôsobí sucho a v jej farbách prevládaju odtiene žltej a hnedej. Iba na vrcholoch suchých končiarov sa belie sneh. V meste Koš-Agač prezúvame pneumatiky za terénne Metzeler Karoo. Zastavíme sa v pneuservise a len čo zhodíme plášte z ráfikov, vypadne v celej osade elektrický prúd. Našťastie sa nám z tejto sitácie pomáha dostať jeden z prítomných zvedavcov. Naložíme kolesá do kufra jeho Toyoty a odídeme na druhý koniec osady k vysielaču, kde prúd určite bude. Tam nám zapnú elektrocentrálu a spustia kompresor. Po kompletizácii našich strojov dotankujeme a zamierime k pädesiat kilometrov vzdialeným hraniciam.

V Tašante sa ihneď zapájame do byrokratického kolotoča a dochádza k tomu, čo som predpokladal. Úradník od nás vyžaduje potvrdenie o registrácii. Začína sa vzájomné doťahovanie, vyhováranie, citácia zákona. Napokon vyťahujem posledný tromf v podobe adresy a telefónneho čísla kazanského migračného úradu. Nech tam teda zavolá, keď mi neverí. Ale i tento ťah celkom neodmäkčí neústupného vydierača. Obidvaja vieme o čo každému z nás ide a nakoniec sa dohodneme na kompromise. Za to, že sme bratia Slovania, spraví pre nás akciovú cenu. Čo v reči peňazí znamená, dvetisíc rubľov na oboch. Po štyroch hodinách strávených na ruskej colnici, sa pred nami konečne zodvihne závora.

Prvé rande s krajinou

Len čo prekročíme prah colnice skončil i asfaltový povrch. Opäť sa rozprší a poblatistej gruntovke v šmykľavých výmoľoch sa predierame vpred. Po pár kilometroch rozbahnenej nebezpečnej cesty, kde voda tiekla potokom, stojíme pred ďalšou závorou, tentokrát Mongolskou. Dorážame práve včas, na hraniciach pracujú len do šiestej. V opačnom prípade, by sme tu v tomto nečase tvrdli až do rána. Vystojíme ďalšie byrokratické kolečko a vymeníme s colníčkou dolárovú hotovosť za tunajšiu menu -Tugriky. Výmenná transakcia prebieha v úzadí a v maximálnom utajení, má strach, že ju niekto zazrie a bude mať problémy.

Keď si už myslíme, že máme všetko za sebou a nič nám nebráni pokračovať, odchytia nás kvôli poistke v neďalekej chatrči. To nám vyvoláva úsmev na našich tvárach, lebo z rozprávaní je známe, že tu neexistujú cesty ako ich poznáme u nás. Je chladno, dážď neprestáva a preto pre dnešok zakotvíme v prvom dvore za hranicami. V suchu, v teple a v spoločnosti dvoch Mongoliek a malého syna trávime prvú noc v Mongolsku. V noci dážď ustal a ráno sa prebúdzame do chladného ale slnečného dňa. Netrvá dlho a vyrazíme v ústrety novému dobrodružstvu bez asfaltových ciest, smerových tabúľ anavigácie GPS. Všetko čo máme k dispozícii je mapa, buzola a vlastný orientačný zmysel. Pre dokonalé zosúladenie našich organizmov s tunajším časovým posunom prestavíme hodinky o sedem hodín dopredu. Po prvých nesmelých dotykoch na rande s obrovskou vyzývavou krajinou prichádzame do mesta Olgyi.

Vždy sa niekto nájde, kto skazí náladu

Tu chceme dotankovať, doplniť zásoby a niečo si zajesť. Len čo rozvírime prach ulice, už je pri nás chlapík, ktorý nám chce splniť všetko, čo nám vidí na očiach. Volá nás domov a balamutí nás, že žiaden turista, ktorý sa tu objavil, neobišiel jeho príbytok. Na prvý pohľad špekulant, ktorý v nás vidí pojazdný bankomat. Už nás nebaví stále vzdorovať a vyhovárať sa, tak pozvanie prijímame a za pár minút sedíme v kutici jeho hlineného domu.

Skúša na nás rôzne triky a výmysly. Vraj v Ulanbátare treba kvôli vtáčej chrípke potvrdenie o zdravotnej prehliadke a bez neho nás tam nevpustia. Samozrejme, vie nám ho za peniaze zohnať. Popri tom ho stále zaujíma, či ešte dáki cudzinci dorazia od hraníc. Vrcholom všetkého je, že nás za plnú nádrž jeho Volgy a peniaze navrch, ochotne vyprevadí za mesto. Nájsť správny smer cesty z mongolských osád či miest, nie je vôbec jednoduché. Nie sú tu žiadne smerové tabule, značenia, len nespočetné množstvo vyjazdených prašných koľají smerujúcich na všetky svetové strany a tie nás pri troche šťastia zavedú aj tam odkiaľ sme prišli. No, ale takáto ochota bola na nás priveľa, preto zaplatíme za jedlo, ktoré sme niekoľkonásobne preplatili a odchádzame.

Predstava sa stala skutočnosťou


Z Olgyi prechádzame popri jazere Tolbo, okolo nás sa vypínajú cez 4000 metrov vysoké zasnežené vrcholky Mongolského Altaja. Hoci sú to hory vysoké, v skutočnosti nám tak nepripadajú. Mongolsko patrí medzi najvyššie položené krajiny sveta a nadmorská výška, v ktorej sa priemerne pohybujeme je 1600 metrov. Vnútrokontinentálna klíma, ktorá tu vládne, spôsobuje to, že letné teploty vystúpia na +40 °C a naopak v zime klesnú pod -30°C. Putujeme pravým offroadovým rajom a pred očami mi ožíva obraz vrytej predstavy o tejto krajine. Zem je plná stád koní, jakov, pasúcich sa v nekonečnej stepi, na bezrozmerných zelených pláňach a neodmysliteľných júrt. Nad hlavami nám krúžia obrovské orli, supi a cestu kde tu prekrížia dvojhrbé ťavy. Asi po tristo kilometroch nespútanej slobodnej jazdy dorazíme pred mesto Chovd. Jeho zelené trávnaté periférie so životodarnou riekou sú obsypané bielymi jurtami ako huby po daždi. Mongolsko je administratívne rozdelené na dvadsaťjeden aj magov, obdoba našich krajov. Centrom každého je strediskové mesto pozostávajúce z murovaných domov, júrt, letiska a benzínovej pumpy. A takýto je i Chovd. No, nie sú to žiadne architektonické skvosty, ale ošarpané socialistické paneláky, rozbité a znečistené ulice, pričom celkový obraz dotvárajú drevené ploty dvorov s jurtami. V meste chceme natankovať, ale čo čert nechcel, vypadol elektrický prúd. Za ten čas, čo sa obsluha snaží oživiť elektrocentrálu, nakúpime v neďalekom obchode vodu a zásoby potravín na večer. Za mestom stretneme Francúzov prichádzajúcich z opačného smeru. Zatiaľ čo prehodíme pár slov a vymeníme adresy, zvedaví Mongoli sa zoznamujú s našimi motorkami. Na prvý pohľad pôsobia ako riadne neohrabaní drzáni, ktorí bez dovolenia nasadnú na motorku, so všetkým pohýbu a postláčajú všetko to, čo sa postláčať dá. Hoci mi to nie je dva krát po chuti, beriem ich s rezervou a nehnevám sa na nich. Sú svojskí a prirodzení. Po prejazde horského sedla sa pred nami rozleje rozľahlá hladina jazera Har-us. Zmeníme smer a zamierime k jednej z júrt postavených na jeho brehu.

Tradičný život kočovníkov

Jurta alebo pre Mongolov ger, je stan s kruhovou podstavou pokrytý plstenným plášťom natiahnutým na drevenom ráme. Vo vnútri majú všetko, čo potrebujú pre kočovný život. Postele, pec, riady, vrecia so sušeným trusom, ktorý slúži ako palivo a neodmysliteľnú nástenku s fotografiami členov rodiny. Mongoli sú pohostinným národom a ihneď ako sa objavíme, pozvú nás ďalej. Pre nás sa naskytá jedinečná príležitosť nazrieť pod pokrievku ich všedného života. Ochutnávame všetko čo nám ponúknu, aby sme neurazili hostiteľa. Ich strava je jednotvárna, prispôsobená tvrdým podmienkam a spôsobu života. V prevažnej miere pozostáva z mäsa a mliečnych výrobkov. Tradičná je mastná polievka s kúskami lojového mäsa a to, čím je tučnejšie, tým je pre Mongola lepšie a tým aj pre hosťa musí byť najchutnejšie. Často sme núkaní tvrdým sušeným syrom, pri ktorom si dávam pozor aby som si nevylámal zuby. Na pitie je vždy a všade slaný čaj s mliekom alebo ajrak. Ajrak alebo kumyz je kyslé zakvasené kobylie mlieko s trochou alkoholu, ktorý vzniká pri kvasení mlieka vo vreci z hovädzej kože. Pijú ho pri každej príležitosti a vedia sa zneho poriadne scapkať.

Keď zlyhá technika










Od jazera putujeme kamenitou púšťou, na ktorej dostávajú motorky spolu s nami poriadne zabrať. Preťažený malý Bavor už ďalej nezvládal nosiť náklad a ten prestrihol skrutky podsedlového rámu. Po kontrole závad, nasleduje prebierka potrebných a nepotrebných vecí. Tie čo sa ešte zídu, preložíme na moju motorku a tie nepotrebné zostávajú na mieste v širokej stepi. Naša cestovná rýchlosť sa razom znížila a cestou hľadáme pomoc. Viac než štyristo kilometrov zháňame niekoho, kto by mohol mať vŕtačku. Nájsť v tejto pustatine, u nás doma bežnú vec, je priam nadľudské úsilie. Po neustálych otrasoch z pieskovej rolety a kameňov na ceste, dorazíme do mesta Altaj. Tu konečne narazíme na dielnu, v ktorej sú nám schopní pomôcť. Ufúľaný akčný mechanik sa neodbytne rozhodol privariť oceľový rám k hliníkovej kostre motorky a učiniť takto metalurgický zázrak. V poslednej chvíli využívam šírku svojich ramien a zvárania chtivého Mongola vytláčam z ohrozeného priestoru. Tento radikálny operačný zásah by Bavor sotva prežil a pred očami by vzbĺkol v kremačnom ohni elektrického oblúka. Ale nakoniec nám samé nebesá zošlú vŕtačku a pri neustálom brúsení kvalitných čínskych vrtákov odvrtáme zalomené skrutky. Po zdarilej oprave sme všetci očividne vyhladli. V kuchyni servisu objednáme po porcii cestových taštičiek plnených mäsom, Buzz. Na znak priateľstva s operačným tímom ich potom spláchneme decom mongolskej vodky. Keď sa už začína vonku stmievať ale stmieva sa i nám pred očami z pitia vodky, rozlúčime sa s priateľmi a odchádzame nocovať za mesto.

Prvé známky civilizácie

Ráno vyrážame smer Bayanhongor. Križujeme žltozelenú bezhraničnú step, mnohokrát bez najmenších znakov civilizácie. Stačí sa zastaviť, rozhliadnuť sa a všade dookola samé nič. Len sám človek a motorka v nekonečnom farebnom priestore. Podvečer prichádzame do mesta, tu chceme nájsť prístup k internetu a po piatich dňoch podať správu domov o sebe. Posledná informácia o nás odišla z ruských hraníc, kde naposledy fungovala sieť. Internetovú kaviareň nájdeme na miestnej pošte. Celí zažratí do posielania správ priateľom a blízkym, ani nezbadáme, že sa vonku zotmelo a poriadne rozpršalo. Preto rýchlo navliekame nepremoky a hor sa za mesto rozložiť tábor. Toto je veľká vyhoda tejto krajiny. Utáboriť sa dá kdekoľvek a netreba si robiť starosti s hľadaním vhodného a nerušeného miesta. Ráno nás príjemne prekvapilo. Len čo rozopnem stan oslepia ma lúče hrejivého slnka. Príjemné teplo, modrá obloha, to je ten vhodný čas, kedy môžeme dokonale presušiť stan a vykonať potrebnú údržbu motoriek pre ďalšiu cestu. Neskôr vyrazíme do mesta. Tu nakúpime zásoby a celé predpoludnie zachytávam hľadáčikom fotoaparátu tunajší Všedný životPoobede už pokračujeme ďalej v ceste s azimutom na Arvayheer.

Za Bayanhongorom sa ráz krajiny zmenil, zo stepi a púšte sa vynárajú nádherne zelené kopce. Na malom pahorku uprostred stepi narazíme na svätyňu s obetným miestom, venovanú mongolským koňom. Odtiaľ už novopoloženým asfaltovým kobercom prichádzame do mesta. Tu spravíme spanilú jazdu miestnym bulvárom a odchádzame skloniť hlávky niekoľko kilometrov za mesto. Na druhý deň pokračujeme ešte pár desiatok kilometrov asfaltkou, z ktorej neskôr zídeme a odbočíme do hôr. Prašné vyjazdené koľaje utekajú za nekonečný horizont a suché horské sedlá zdobia budhistické symboly. Blížime sa k Charchorinu.

Charchorin

Kedysi tu vybudovali hlavné mesto obrovskej ríše. Pred 800 rokmi veľký Džingischán zjednotil mongolské kmene a vytvoril z nich vojenský štát. To mu umožňilo podniknúť úspešné dobyvačné ťaženia do Ruska, Číny, Perzie, Európy a vytvoriť tak najväčšiu ríšu v dejinách ľudstva. Tá sa rozprestierala od Kórey až po hranice našich južných susedov. Na ruinách niekdajšieho mesta zostala len budhistická svätyňa-kláštor Erdenezuu. Založili ju v 15. storočí, avšak zub času a nakoniec i komunistická mašinéria ju postupne likvidovali. Dnes tu stoja tri chrámy, ktoré prevažne fungujú ako múzeum. Na rozľahlom parkovisku pred vstupom, treba zutekať pred nájazdmi predavačov suvenírov. Miestni podnikavci tu vytvorili atrakcie pre turistov, ktorých sem zvážajú tereniakmi z Ulanbátaru. Ľudia sú odetí v pôvodných bojových odevoch a brneniach, na koloch pred stánkami sedia obrovské orli a svojim prísnym pohľadom čakajú na toho, kto sa s nimi zveční. Po prehliadke priestorov kláštora, čím skôr odchádzame z tohto turistami nabitého geta. Na moste nad riekou stretávame s batohmi na pleciach vykračujúcu si dvojicu. Po vzájomných pozdravoch a klasickej otázke: Odkiaľ ste? Vyjde najavo, že sú to naši susedia z Čiech. Slovo dalo slovo a spoločne odchádzame rozložiť tábor na zelenú lúku dolu pri rieke. Ráno sa rozlúčime s Bárou a Rosťom, ktorí už dva roky pešo putujú po Ázii, vyskočíme do sediel a vydáme sa smerom na Tsetserleg. Po niekoľkých kilometroch spozorujeme čulý ruch na pastvine neďaleko cesty. Pre zvedavosť dlho neotáľame a zamierime priamo tam. Sviatočne odetí ľudia, vyzdobené kone a znejúca hudba dávajú tušiť, že tu prebieha pre nás niečo nevšedné a zaujímavé.

Koná sa tu Nádam, sviatok národných sviatkov, oslava sily a zručnosti. Jeho tradícia siaha až do dôb Džingischána. Svoju súčastnú podobu a lesk získal v roku 1921, kedy sa konala oslava na počesť víťazstva komunizmu vkrajine. Ale Nádam je predovšetkým každoročným festivalom športu a stretávania sa ľudí po celom Mongolsku.

Táto veľká športová udalosť pozostáva z troch disciplín: zo zápasu voľným štýlom, jazdy na koni a lukostreľby. Tradične odetí borci majú len zdobené slipy,dlhé rukávy a vysoké koženné čižmy so zahnutou špičkou. Zápas má svoj rituál a nemenné pravidlá. Pred samotným meraním si síl, krúživými pohybmi napodobňujú let bájneho vtáka Garudy, ktorého takto žiadajú o silu a pomoc vboji. Zápasník môže svojho súpera uchopiť za ktorúkoľvek časť tela a jeho cieľom je zvaliť ho na zem. Dostihy sú zase doménou detí, tak chlapcov ako i dievčat. Vavrínom víťazstva sa nedostáva však jazdcovi, ale koňovi a jeho majiteľovi. Po príjemne strávenom predpoludní sa blížime do krajiny odlišnej akou sme prechádzali doteraz, do pásma ihličnatých lesov-tajgy. Holé zelené pahorky sa striedajú so zalesnenými kopcami a v údoliach sa hadia priezračné riečky. Zrazu sa ocitáme na okraji jedného z pozoruhodných diel prírody. V drsnom kaňone hĺbenom stáročiami v hnedej sopečnej hornine riekou Chuluut. Pod chvíľou zastavujeme a kocháme sa nádherou roklín prerazených v tvrdej skale.

Národný park Terchín Tsaagan

Po doplnení zásob v osade Tariat, prejdeme dreveným mostom a na druhom brehu zaplatíme poplatok tisíc tugrikov za vstup do národného parku. Úzka cesta sa kľukatí po ostrých lávových kameňoch a privádza nás k úpätiu vulkánu Chorgo (2968 m). K zachovanému kráteru sopky, ktorý vyhasol pred štyritisíc rokmi, vedie nenáročný horský chodník. Ľahká turistická chôdza je po neustálej jazde, rozcvičkou pre náš stuhnutý pohybový aparát. Odmenou za trochu námahy je veľkolepý výhľad na neďaleké belasé vody jazera Terchin Tsaagan. Okolitá bizarná krajina a zelené pozadie horských hrebeňov je pastvou pre oči. Hnedé lávové polia sú obrastené kvetmi, kermi a borovicami Limba. Po tichej nerušenej noci strávenej na brehu priezračného jazera, putujeme popri jeho vodách ďalej na sever.

Pri jazere Gandan

Tiahle stúpanie nás ženie stále do kopca a onedlho na jeho vrchole stojíme v nemom úžase. Krajina sa otvorí do širokej kotliny, na ktorej dne sa trbliece do posledných lúčov odeté jazero. Uprostred šedastých vôd sa hrdo vypína poloostrov a práve ten bude miestom dnešného oddychu. Závetrie stromov, voda, suché raždie na oheň. Čo viac si môže žiadať unavená duša cestovateľa. Len čo sa zotmie, atmosféru tichej mesačnej noci preruší lomoz valiaceho sa stáda. Zakrátko pri teplom svetle mihotajúcej sa vatry, sedíme štyria. Vychladené pivo, ohnivá dezinfekcia z domova, razom rozbúra jazykovú bariéru. Dlho do noci si spoločne pripíjame na zdravie bontónom tradičného prípitku. Pohárik treba podať i prijať pravou rukou, namočiť prst a pokropiť zem. Potom už len vypiť na ex a nechať v tele šíriť teplo ovocného extraktu. Raňajky sa opäť nesú v medzinárodnom duchu. Každý z nášho klubu poskytne niečo zo svojich zásob. Ako bonus prichádza fajnové bravčové z dielne Tomášovho deda. To doposiaľ čakalo na významnú chvíľu v hlbinách rozflákaného kufra. Zmizlo ako keď sa zapráši a spomienkou na mastnú dobrotu zostala do lesku vylízaná konzerva.

Čo Mongol, to kočovník.

Život Mongolov je doteraz taký, aký kedysi žili ich predkovia. Ženú svoje stádo tam, kde je dobrá pastva. Ak majú zvieratá dostatok krmiva a vody, majú ľudia všetko to, čo potrebujú pre život. Len čo sa však pastvina vyčerpá, putuje rodina ďalej. Viackrát do roka pobalí svoj majetok na nákladiak a odíde za potravou, pre svoje kone, ovce, kozy, ťavy či jaky. Dobrý gazda vlastní aspoň 250 kusov dobytka, vravia Ottonbaatar a Uadchan. Po rozlúčke s touto veselou dvojicou zamierime ďalej do hôr. Tam nás čakajú ďalšie zelené kopce, planiny i nové stretnutia. Brázdime čarokrásnou tajgou skulisou ihličnatých lesov, malých riečok a potokov. Po prekročení mohutnej rieky Delger vstupujeme do mesta Moron. Toto sivé nezaujímavé stredisko Chovsgolského ajmagu, je pre nás len východiskovým bodom a miestom pre občerstvenie na ceste k jazeru Chovsgol.

Jazero a národný park Chovsgol

Jazero prezývané malým Bajkalom je jeho dvojičkou a tvorí až 70% zásob pitnej vody v Mongolsku. Patrí k najväčším turistickým lákadlám v tejto krajine. I tu už dorazilo komerčné myslenie a tunajší ľudia rýchlo pochopili, že ľahkým zdrojom obživy sú doláre vo vreckách turistov. V meste Chatgal vyhľadáme internetovú kaviareň, v ktorej znovu po niekoľkých dňoch dávame vedieť niečo osebe. Počasie je k nám znovu nemilosrdné a celé okolie zahaľuje hustá bielej hmla. Našim dočasným útočiskom pred sychravým počasím sa stáva les nad jazerom, kde rozložíme tábor. Ani do rána sa však počasie neumúdri, preto zodvihneme kotvy a odchádzame niekde za slnkom.

Pustatina plná nástrah

Opäť sa spustil dážď a valiaca sa prívalová vlna z hôr nám bráni pokračovať v ceste. V tejto situácii niet o čom rozmýšlať, preto postavíme stan a pre dnešok končíme. Zostali sme trčať asi tristo kilometrov pred Ulanbátarom. Zajtrajšia jazda v rozmočenej stepi bude ozajstným peklom. Šmykľavé rozbahnené koľaje, nánosy piesku a tvrdé trsy trávy sú pre nás „dennou“ morou. Každý centimeter cesty v intenzívnom daždi, zaváňa škaredým pádom. Zlá predtucha sa onedlho naplnila. Nekompromisný hlboký výmoľ marazom katapultuje z kokpitu mojho stroja. Po zistení „severu“ a kontrole celistvosti všetkých končatín, sa mi pred očami premietne katastrofický scenár. Tak tento pád sa už bez poškodenia techniky asi nezaobíde. Našťastie opak je pravdou. Ten robustný Germán snáď znesie i prevalcovanie menším tankom. Snímam klobúk pred umom západonemeckých súdruhov, že neponechali nič náhode. Po strastiplnej ceste konečne vychádzame na asfaltový povrch a ten nás privádza pred brány hlavného mesta.

Ulanbátar

Názov mongolskej metropoly v preklade znamená červený hrdina. Jeho predmestie pôsobí ako obrovská záhradkárska osada. Jurty, drevené ploty, búdy a stáda dobytka. Ani cesta do centra lemovaná ošarpanými socialistickými panelákmi nelahodí našim zvedavým pohľadom. Zmena nastane až v samotnom srdci mesta, pred jeho novodobou pýchou- parlamentom s honosnou sochou Džingischána. Kult tohto vládcu cítiť na každom kroku. Jeho podobizeň na nás hľadí z bankoviek, etikiet piva, či flašiek vodky. V samotnom centre vládne šialená premávka. Autá kľučkujú mestom bez akýchkoľvek pravidiel, akokeby jazdili po širokej stepi. Staré sovietske Lady, Volgy sú už vytlačené z ulíc vozidlami západných značiek. V tejto trme-vrme hľadáme činžiak s adresou Sergelena. Mongola, ktorý študoval v Čechách, u ktorého budeme bývať. Večer sa ulice zaplnia moderne odetými ľudmi a všade cítiť život. I my dlho neotáľame a po teplej sprche vyrazíme do ulíc. Našim hladným cieľom je vyhlásená európska kuchyňa legendárnej reštaurácie Praha. Netrvá dlho a vytúžený sen po domovskom jedle sa stal skutočnosťou. Pred nami sa ocitá kompletné meníčko, kde nechýba česká klasika: držková, vepřo-knedlo-zelo a nie jedna vychladená plzeň. Mongolsko je obrovská a málo zaľudnená krajina s hustotou okolo 1,7 obyvateľa na kilometer štvorcový. Z celkového počtu 2.700.000, tu v Ulanbátare žije skoro štvrtina. I tu ako do každého veľkého mesta prenikla komercia a zavládla reč peňazí, preto nás tu nič nedrží. To pravé Mongolsko bolo tam odkiaľ sme prišli, na západe krajiny.

Ráno opúšťame ruch veľkomesta a asfaltovou cestou zamierime k mongolsko-ruským hraniciam.

Pretože je sviatok, nikam sa neponáhľame a zostávame nocovať niekoľko kilometrov pred čiarou. Ráno vyrazíme k priechodu Altanbulag-Kjahta. Prechod hraníc prebieha ako zvyčajne, až na dáke podozrenie spojené s mojim pasom. Colníci ma dvakrát prelustrujú, ale napokon unikám podozreniu a so želaním „sčástlivoj dorogi “opustíme colnicu. Ruská republika Buriatsko nás víta slnečným počasím a zelenou krajinou. Cesta sa kľukatí ihličnatým lesom a po troch hodinách jazdy prichádzame do jej hlavného mesta. Ulaan-Ude míňame obchvatom a popri rieke Selenga mierime k Bajkalu.

Bajkal

Už sa nemôžeme dočkať kedy zazrieme hladinu magického jazera. Zrazu sa pred nami zjavil do jemného oparu zahalený Bajkal-najhlbšie jazero sveta shĺbkou 1637 metrov. Jeho objem sústreďuje dvadsať percent svetovej zásoby sladkej vody. Tri štvrtiny unikátnej fauny Bajkalu sa nevyskytuje nikde inde na svete. Azda najznámejším tvorom tunajších vôd je sladkovodný tuleň-Nerp. Cesta sa zarezáva do brehov jazera a od jeho hladiny nás delí pás stromov a Transibírska magistrála. V protismere stretávame skupinku motorkárov: Holanďana Hansa, domáceho bajkera Romana a Nemca Marka. Ten sa rozhodol prečkať hospodársku krízu na ceste okolo sveta. Spoločne odídeme hľadať miesto, kde by sme sa mohli utáboriť. Pri jednom odvážnom prieskume utopím svojho koňa v mäkkej bažine. Nezostáva mi nič iné ako sa vybrať pešo pre pomoc. Po pamätnom kúpeli v bajkalských vodách trávime večer pri ohni zabíjaním oblakov dotieravých komárov. Príroda Bajkalu je naozaj nádherná. Kulisa vysokých hôr, zdravé zelené lesy, rozkvitnuté lúky a dravé priezračné rieky. Opúšťame túto nádheru a vzďalujeme sa od jeho belasej hladiny. Ešte predtým ako nám celkom zmizne z dohľadu, si na vyhliadke nad ním pochutíme na jemne zaúdenej rybe Omul. Cesta do Irkutska vedie horami, pravé zákruty striedajú ľavé a ani sa nenazdáme stojíme pred jeho bránami.

Irkutsk

V Irkutsku plánujeme motorky naložiť na vlak a spolu s nimi cestovať do Moskvy. Našim dočasným domovom sa stáva miestny motoklub Bajkonur. Zoznamujeme sa s tunajšou motorkárskou komunitou a s moldavským svetobežníkom na ceste okolo sveta, prezývaným Filozof. Večer nám irkutskí bajkeri zorganizujú spanilú jazdu mestom a ukážu raj vždy upravených ruských krásavíc. Stredajšie ráno začneme so zháňaním informácií a zariaďovaním potrebných vecí spojených s prepravou seba a motoriek. Ruská ochotná duša znovu nesklame. Motorky odídu batožinovým vlakom vo štvrtok ráno, my rýchlikom v piatok poobede. Ale ešte predtým treba pripraviť stroje, vytankovať benzín a pozbíjať prepravné palety. Voľný štvrtok trávime prechádzkami po meste a slintaním po dlhonohých gazelách na miestnom bulváre. Ten nás zavedie až k neposlušnej dcére Bajkalu, rieke Angare. Tá je zároveň i jediným odtokom z tohto jazera. Stará povesť vraví, že kedysi tiekla opačným smerom ale pre zaľúbenie sa do mohutného Jeniseja otočila knemu svoje vody. Keď to Bajkal zistil, zahatil jej cestu obrovským bralom. Ale láska vraj hory prenáša a tak prekonala i túto prekážku. Je piatok večer a nás čaká skoro šesťtisíc kilometrov dlhá cesta vlakom.

Transibírskou magistrálou

Cestovanie železnicou v tejto rozľahlej krajine je spoločenskou udalosťou. Nechceli sme cestovať v uzavretom kupé ale v tzv. „plackartnom“ vagóne, ktorý je rozdelený priečkami na niekoľko boxov. Tie sú voľne prístupné zo spojovacej chodbičky. Zosádky vozňa sa takto stáva jedna veľká žijúca rodina. Vo vagóne sa prebúdza, raňajkuje, obeduje, večeria a spí. Na konci každého vagóna je k dispozícii samovar s vriacou vodou, z ktorého si možno kedykoľvek zaliať čaj, kávu, či polievku. Na bezpečnosť a poriadok dbá sprievodca pridelený pre každý vozeň. Pri každej väčšej prestávke vyjdeme na perón, nadýchať sa čerstvého vzduchu a narovnať si polámané údy. Bábušky na nástupištiach predávajú domáce špeciality, plnené pirohy, ryby, pivo či obľúbené oriešky-semienka sosny sibírskej. Všetkého je dostatok, nik netrpí hladom ani smädom.

Moskva

Po štyroch dňoch strávených vo vlaku, prichádzame skoro ráno na Jaroslavské nádražie. Nasleduje očista v staničnej budove, ktorá si v ničom nezadá s letiskovou halou. Okolo ôsmej zamierime na batožinové oddelenie pre informácie o našich motorkách. Máme šťastie, dorazili a sú hneď v pristavenom vagóne. Kvôli úspore času pomáhame s vykládkou. Skompletizované a na jazdu pripravené stroje odparkujeme na vrátnici a vydáme sa na prehliadku mesta. Moskva skutočne v ničom nezaostala svojej povesti. Obrovská moderná metropola, presklené výškové budovy, zelené parky, naleštené mramorové bulváre, zrekonštruované pamiatky. Po nabitej celodennej prehliadke hlavných turistických lákadiel, si razíme cestu von zo zahlteného veľkomesta. No a tá veru bola naozaj tvrdým orieškom.

Čím bližšie k domovu

Z Moskvy nám domov zostáva ešte dvetisíc kilometrov. Cesta v slnečnom počasí prebieha v pohode, až do chvíle, kedy sa vyťahaná reťaz nenamotá na sekundárne kolečko. Ale i táto skúška nám nezabráni pokračovať a po dvoch hodinách opráv vyrážame zase k domovu. Dnešný nocľah v stohu sena je už posledným na tejto púti. Ráno prekračujeme ukrajinsko-slovenskú hranicu a po osemnástich tisícoch kilometroch vstupujeme na rodnú hrudu. Poobede zarastení, upotení ale živí a zdraví stojíme na mieste, odkiaľ sme pred piatimi týždňami vyštartovali.

Hore