Ukrajina-Krym tour 2004

Myšlienka nášho spoločného výletu na Krym sa v priebehu roka postupne vyvíjala. Najskôr sme chceli cestu absolvovať na žigulákoch, potom prišiel návrh, že vyrazíme na jawkách. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a osem ľudí (jedna žena tandemistka) osedlalo sedem strojov. Až na jednu výnimku to boli japonské cestné endurá. Tri Hondy Africa Twin, po jednom Varadere, Transalpe a Suzuki V-Strom. Európu zastupovala len oranžovo-modrá KTM 640 Adventure. Cieľ bol jasný – polostrov Krym, kde vminulosti vo svojich letných sídlach oddychovali ruskí cári.

Prvý kontakt sbyrokraciou

Keď sme sa spočiatku sami pokúšali získať víza na Ukrajinu, skončilo to neúspechom. Chýbal nám totiž dôvod cesty. V podstate sú dve možnosti: pozvanie od nejakej osoby, alebo zájazd zabezpečený cestovnou kanceláriou. My sme ale chceli bez toho, že by sme mali dopredu určené, kde sa zastavíme. Na internete sme si vyhľadali zaujímavé miesta, ktoré by sme cestou chceli navštíviť. Nakoniec sme našli cestovnú kanceláriu, ktorá všetko vybavila za nás. Odovzdali sme pasy a do týždňa prišli vybavené víza splatnosťou na 1 mesiac. Zaplatili sme 1500,-Sk za osobu.

Na Cyrila a Metoda

V našom tíme mali všetci už nejaké skúsenosti s cestou do zahraničia, a tak si bez problémov pobalili všetko to, čo potrebovali. Len niekoľko vecí pre prípad neočakávaných udalostí sme si rozdelili medzi seba. Jeden zobral pneumatiku, druhý kanister, iný nejaké náhradné diely. Deň „D“ pripadol na štátny sviatok Cyrila aMetoda (5. júla). Stretli sme sa v Nitre na benzínke a v Žarnovici sa k nám pridal Marek. Melón vyrazil už o tri dni skôr na zraz v Liptovskom Mikuláši a do pondelka sa ešte túlal po Slovensku. Stretli sme sa v Michalovciach, odkiaľ cesta viedla na hraničný prechod Užhorod – Mukačevo.

Ako za starých čias

Naši colníci nás pustili bez problémov, ale opár metrov ďalej sme prešli riadnym očistcom. Najskôr Mareka nechceli pustiť, lebo jeho KTM bola napísaná na mamu. Pozornosť 30€ vyriešila problémy so splnomocnením. Dostali sme do rúk veľké formuláre, do ktorých bolo treba napísať: kam ideme, za akým účelom, na ako dlho, atď. atď.. Využili sme znalosti ruštiny, pretože všetko bolo písané azbukou. Keď sme si mysleli, že už máme všetko za sebou, dostali sme do rúk ďalšie dve tlačivá. Okrem otázok : aké zbrane vezieme, alebo či neprevážame chemický odpad, sme museli zapísať všetky cenné predmety. Zaujímalo ich nielen to, koľko a v akej mene máme finančnú hotovosť, ale presne v akých bankovkách. Toľko sme sa vypytovali až to colníkov prestalo baviť, tlačivá zobrali len od troch a ostatných radšej pustili ďalej.

Cez bývalé Československo

Po hodinách strávených na colnici sme s určitými obavami konečne vyrazili na cestu. Trocha nás znepokojovali otázky typu: Vy idete na Ukrajinu bez zbraní?

Veľmi rýchlo sme sa presvedčili aj o praktikách tunajších policajtov. Ak vidia turistu, z ktorého by mohli niečo vytĺcť, hľadajú hneď nejakú zámienku ako si vylepšiť svoju finančnú situáciu. Napríklad nás zastavili preto, že sme išli v skupine. Tu vraj platí predpis, že za sebou môžu ísť najviac tri motorky. A v takej formácii v akej sme šli my, s takou sa veru ešte nestretli. Tak nás samozrejme chceli odstaviť pokiaľ si nezoženieme doprovod s majákom, vpredu i vzadu.. Aby sme dodržali predpisy, museli sme medzi nás púšťať autá. Snáď v každej dedine, ktorou sme prechádzali striehol policajt s radarom. Mimo obcí nás nikto nezastavoval, aj keď sme išli stodvadsiatkou. Milícija bola dobre vybavená technikou, ale prekvapil nás spôsob, akým zisťovala požitie alkoholu. Bolo treba dýchnuť do čapice a policajt čuchom vyhodnotil, či sme si pred jazdou hrkli, alebo nie. Ako to už býva, aj tu sú vynachádzaví ľudia. Neskôr sme zistili, že v predaji sú tabletky, tzv. „antipolicajt“ so silnou cesnakovo-cibuľovou arómou, ktorá prerazí zápach, aj keby sme pred jazdou vypili celú fľašku vodky. Okrem strážcov zákona sme všade stretávali obyčajných ľudí, ochotných za pár korún postrážiť motorky, alebo zohnať niečo, čo sme momentálne potrebovali. Nikdy sme nemali pocit, že by nás niekto ohrozoval. Problémy neboli ani s občerstvením, buď sme sa zastavili v malom moteli, alebo v stánku pri ceste.

Všade ponúkali šašlíky a viac či menej vydarený boršč. Prvú noc sme strávili na divoko v horách . Janové GPS-ko ukazovalo 603 km ubehnutých kilometrov.

Stále smerom na východ

Cestou cez Karpaty sa nám otvárali krásne výhľady na hory a okolitú krajinu.

Trhoviská boli plné originálnych suvenírov a hneď som si kúpil dreveného „báťušku“, ktorého som potom celú cestu vozil so sebou. Chceli sme zájsť k najvyššiemu vrchu Ukrajiny-Goverle, ale pre zlé značenie sme stratili cestu.

Nikdy nebol problém stankovaním a aj keď čerpacie stanice majú rôzne názvy, všetky sú domáce. Cena benzínu bola všade rovnaká, v prepočte okolo 18,-Sk. Tankuje len obsluha, ktorej pri vyberaní peňazí asistuje ochranka so samopalom. Ak sa platí pri okienku, je potiahnuté nepriehľadnou fóliou. Vysunie sa len šuflík, kde sa vložia peniaze a naspäť príde výdavok. Smerom na severovýchod sme prechádzali cez mesto Vinica, kde nás prekvapili dvaja domáci motorkári na Apriliach Caponord.

Dokonca chvíľu rozmýšľali, že sa k nám pridajú, a to na Krym bolo ešte viac ako tisíc kilometrov.

Začala ma prenasledovať smola. Na železničnom priecestí som prerazil olejovú vaňu, potom zalomil kľúčik v zapaľovaní a nakoniec dostal defekt.

Trocha lepidla, prepojené káble a išlo sa ďalej. Večer nás zastihol poriadny dážď. Zastavili sme pri malom motoreste s ubytovaním v unimobunkách. V sprche tiekla len studená, ale samotné zariadenie motela a služby s tým spojené boli na úrovni. Celé menu sveľkými porciami stálo okolo 100,-Sk. Cez noc zostali motorky na stráženom parkovisku. Na záver 468 km etapy sme ešte opravili jeden defekt.

Mestá a dediny

Vidieť, že aj na Ukrajine sa investuje do infraštruktúry. Presvedčil nás o tom asi 60 kilometrový úsek vedúci popri rozostavanej diaľnici Kyjev-Odesa, ktorý sme absolvovali takmer krokom. Radšej sme odbočili na vedľajšiu cestu, kde sa pred nami otvoril úplne nový svet. V dedinách „bábušky“ predávali to čo dopestovali. Plné vedro višní stálo vprepočte 36,- Sk.

Prekvapilo nás, že keď sme si v jednej zmiestnych bánk chceli vymeniť po 3000,-Sk, celá ich hotovosť stačila pre prvých troch. Ostatní museli vydržať do najbližšieho väčšieho mesta Nikolajev. Je typické, že na každom kroku sú pamätníky z 2. svetovej vojny. Tanky, delá, či mohutné sochy nechýbajú ani najednom kruhovom objazde.

Miestni vodiči sú dosť bezohľadní a preto treba byť stále vstrehu. Stačí väčšia vzdialenosť od vozidla pred nami a už sa tam niekto pichne so svojim moskvičom. Zaujímavo tu funguje mestská doprava. Množstvo mikrobusov krúžiacich po meste zastavuje na znamenie, pričom cestovné je ľubovoľné.

More

Aj keď nebolo nič vidieť, Janové GPS-ko ukazovalo, že prechádzame len kúsok od pobrežia. Otočili sme stroje tým smerom a po chvíľke jazdy už bolo na dohľad.

Každý sa hneď povyzliekal a utekal sa zvlažiť. Voda bola príjemná, ale ešte 300 m od brehu po členky. Hned nám bolo jasné, prečo sa tu nikto nekúpe. Aspoň sme sa trocha osviežili a pokračovali ďalej. Zastavili sme až pred policajnou zátarasou. Po obhliadke našich motoriek a povinnej „čuchovej“ kontrole nasledoval presun k závore, kde sme zaplatili asi 60,-Sk za vstup na Krym.

Nasledoval presun na druhú stranu najužšieho miesta polostrova. Podľa mapy tam malo byť Azovské more, ale my sme stále blúdili po nejakých dedinách, kolchozoch a sovchozoch. Až nám jeden prenáramne “unavený“ kolchozník so zjavne „unavenou rečou“ vysvetlili, že to čo hľadáme je tzv. „gniloje more“. Jednoducho močiare zarastené bujnou vegetáciou s mračnami komárov. Preto sme radšej vyhupli do sediel a svižným tempom uháňali na juh.

Do polnoci sa nám podarilo doraziť do Fedosie. Pôvodne sme chceli spať na pláži, ale v kempe sme našli lacné ubytovanie v chatkách (okolo 100 Sk/osobu). Napriek pokročilej hodine sme neobišli ani miestnu diskotéku. Trocha nás zaskočil spôsob podávania alkoholu. Pri objednaní štyroch koňakov sa nás čašníčka spýtala: Skóľko 100 gram? Doniesla štyri decové poháre a plný džbán ... Niet divu, že niektorí netrafili do kempu a prišli až posvetle... Aká by to bola cesta na Krym, keby sme sa neokúpali aj v Azovskom mori. Museli sme sa vrátiť necelých 100 km, ale čistá voda a pláže plné drobných mušličiek stáli zato. Kto chcel, mohol si zajazdiť na koňoch, alebo sa len tak opaľovať pri nejakej krave – štvornohej...

Smerom na juh sme stretli niekoľko turistov z Poľska a Moldavska. Pri zastávke v jednom z malých letovísk nám domáci ponúkli ubytovanie. Všade koberce,kúpelňa s teplou vodou, skrátka nebolo čo riešiť. Nebol pre nich problém pozháňať suroviny na večeru, ktorú sa ponúkli pre nás pripraviť.

Zatiaľ sme podnikli spoločný výjazd kmoru. Marek mal smolu, keď na bočnej ceste nabehol na zabetónovaný kus železa a prerazil pneumatiku. Tesne pred záverečnou dorazil do miestneho pneuservisu, kde mu dobre podgurážený mechanik našťastie gumu zalepil.

Krásy Krymu

Asfaltka kľukatiaca sa pobrežím nás viedla cez málo obsadené letoviská. Miestne obchodíky ponúkali suveníry a všetko to, čo dovolenkár bežne potrebuje.

Po tom čo Stráňo kúpil mapu a brožúrku o miestnych pamätihodnostiach, rozhodli sme sa, že v Jalte povegetíme celé tri dni. Penzión, stojaci priamo pri mori mal garáž, kde sme natlačili všetky motorky. Nad ňou klimatizovaná izba s kompletne vybavenou kuchyňou, sauna, veľká terasa a o poschodie vyššie spálne s kúpeľnou. To všetko za sto dolárov na noc.

Krym, to nie sú len pláže, ale aj vysoké hory s nádherným výhľadom na more a okolitú prírodu.

Cestou z Jalty, ktorá stúpa strmo hore až do výšky 1200 m.n.m., sme na odpočívadlách stretávali turistov so sprievodcami. Občas sme sa priplietli medzi nich s cieľom dozvedieť sa niečo zaujímavé. Na vrchole, kde sa dá dostať aj lanovkou od mora, na turistov čakali rôzne atrakcie: fotenie so živým medveďom, ťavou alebo v aute plnom výzbroje z 2. svetovej vojny.

Nás zlákal kaňon s vodopádom a tak motorky zostali na parkovisku. Veď malá prechádzka nám nemôže uškodiť. Navštívili sme skalné mesto v horách a vďaka ochote miestneho mladíka sme nemuseli šliapať dve hodiny po turistických chodníkoch. Na motorkách nás previedol po poľných cestách až na vrchol masívu, do ktorého boli vyhĺbené obydlia prvých obyvateľov polostrova.

Po dvoch dňoch strávených v Jalte sme už patrili medzi vážených hostí. V reštauráciách nám pripravovali jedlá na objednávku a -všímať si nás začali aj miestne krásavice. Podľa nás sú tu najkrajšie baby na svete. Z desiatich sa nám páčilo minimálne deväť. Aby nás nebolel krk zneustáleho obzerania, tak sme na tretí deň s niekoľkými vyrazili na spoločný výlet po miestnych historických skvostoch.

Jalta, Alupka, Sevastopol, Simferopol, Odesa

Nič netrvá večne a tak po noci strávenej v reštaurácii, kde nechýbala živá hudba ani dobrá nálada,sme ráno všetko zbalili a vyrazili smer Sevastopol. Pri hľadaní banky, v ktorej by nám vymenili peniaze sme poblúdili. Von z mesta nás nakoniec vyviedol ochotný domorodec. Neúnavný dážď nás prinútil prespať niekoľko kilometrov pred Odesou v miestnom pajzli pre kamiónistov. No ale nekúp to za 80,- Sk na osobu.

Odesa je známa svojim prístavom. Prešli sme sa jeho dlhým moderným mólom, kde stojí jeden z najluxusnejších hotelov Odesa.

V delte Dunaja sme sa ubytovali v meste Izmail. Dvojlôžková izba v hoteli stála 180,- Sk, ale dvojka s teplou vodou už 300,- Sk. Zobrali sme aspoň jednu, kde sa všetci postupne osprchovali. Motorky, za malý úplatok zostali cez noc zaparkované priamo na recepcii, lebo vonku sa okolo nich stále niekto obšmietal. Len ráno museli ísť von, lebo o 7 hodine mal prísť majiteľ.

Izmail pôsobil ako malé mestečko, ale v skutočnosti má 150000 obyvateľov. Dokonca tu funguje aj 6-členný motorkársky klub. Ďalej sme chceli pokračovať cez RENI, kde sa stretávajú hranice troch štátov: Ukrajiny, Moldavska a Rumunska.

Celý problém bol v tom, že most cez Dunaj bol na území Moldavska, do ktorého sme nemali vybavené víza. Už ukrajinskí colníci nás upozornili, že do Rumunska sa tadiaľ nedostaneme. Napriek tomu sme vyslali dvojčlennú medzinárodnú delegáciu, ale tej sa nepodarilo presvedčiť a samozrejme podplatiť moldavských colníkov. Zatiaľ sa k nám pridal rakušan, ktorý za mesiac prešiel na svojom Transalpe viac ako 10000 kilometrov po bývalých ruských republikách. Neviem, čo si dokazoval, keď cestoval len v„šušťákovej“ súprave s chráničmi na lakťoch a kolenách.. Pripadal nám nejaký divný...

Ako ďalej?

Situácia, v ktorej sme sa ocitli sa zdala neriešiteľná. Našťastie sme stretli ľudí ochotných pomôcť. Miestna kompa nepremávala odvtedy, ako prestal fungovať náš veľký vzor a brat ZSSR a prevoz loďou na čierno do Rumunska, by nás vyšiel veľmi draho.

Poslednou záchranou zostal „parón“, ktorý mal vyplávať na druhý deň. Povedali nám, že je to loď premávajúca po Dunaji do Russe v Bulharsku, ale ako vyzerá, koľko bude stáť a ako dlho to bude trvať nikto nevedel. Pomaly sme sa rozkladali, že prespíme neďaleko prístavu, v tom prišli dvaja členovia tunajšieho motorkárskeho klubu.

Ponúkli nám ubytovanie a tak sme sa niektorí vybrali na priateľskú návštevu. Večer sa zase ukázala slovanská pohostinnosť a pozvali nás do reštaurácie, ráno zase na bohaté raňajky, ktoré sme nevládali zjesť.

Na oplátku sme dali dokopy zopár euráčov, aby za to nakúpili pivo a nejaké „osviežujúce alkoholické nápoje“ pre ostatných členov klubu na ich víkendovú párty spojenú s opekaním barana. Dodnes sme v kontakte.

Zbieranie razítok

Cestou na colnicu, sme prešli cez niekoľko ozbrojených kontrol. Tu opäť každý dostal tlačivá, s ktorými absolvoval „branno-orientačný“ beh po priestoroch budovy. Účelom bolo nazbierať čo najviac pečiatok. Nasledoval výsluch: kde ste boli, čo ste tam robili, kde ste spali, atď, atď. Ešte že sme si pamätali ruštinu zo školských lavíc. Pomohli sme ňou aj rakúšanovi, ktorý sa nás odvtedy držal ako kliešť. Potom sme konečne uvideli loď, ktorou sme sa mali plaviť.

Bol to tlačný remorkér prepravujúci dva kontajnery suhlím (dlhé 60 metrov) a tretí, do ktorého naložili niekoľko kamiónov a naše motorky. Platilo sa až v cieli cesty v Russe, ale nikto nám nevedel, respektíve nechcel povedať koľko to bude stáť a ako dlho sa budeme plaviť. Nakoniec sme na lodi strávili tri dni a tri noci a cenu sme dohodli na 35 euro za osobu a motorku. V cene bola započítaná celodenná strava na celú plavbu, plus strava na každý deň zadarmo pre prípad času stráveného na lodi navyše. Po dlhých hodinách čakania sme konečne vyplávali. Krajina okolo násiehala závratnou rýchlosťou 6 km/h.

Celé tri dni sme len jedli, pili a spali. Aj keď sa to nezdá, ubehlo nám to celkom rýchlo. Všade vládla absolútna pohoda bez stresov a ponorkovej nemoci.

Napríklad keď sa po raňajkách Vratko spýtal Jana, či vidí niečo zaujímavé, odpoveď znela: „vidím, nejaký kostol, ale kľudne lež, máš čas si ho prezrieť na obed “. Monotónny zvuk motora v štýle techno nám v hlavach znel ešte celú cestu domov.

Svadba na lodi

Zlatým klincom programu bola posledná noc. Večer sme sa všetci zišli v jedálni na rozlúčkovú párty. Navzájom sme sa ponúkali s tým čo každý priniesol. Keď nálada začala gradovať, dvojica našich zalúbencov Braňo s Marikou sa priznala, že sa chcú zasnúbiť. V tom čase s nami popíjal aj jeden člen posádky, ktorý cez deň riadil loď. Napadlo ho, že na palube lode ich môže zosobášiť kapitán.

Nás nebolo treba presviedčať, tak sme im kto mu trocha pomohli. Párik súhlasil, a tak strojvedúci išiel ku kormidlu, aby kapitán mohol vybaviť všetky formality.

Nestihol ani vypísať tlačivá, keď sa odrazu loď zastavila. Vybehli sme von na palubu, pozrieť čo sa deje. Nechceli sme veriť vlastným očiam, keď remorkér s uhlím skončil na brehu a naše motorky plávali dolu prúdom. Vraj si len na trocha zdriemol. Trvalo dosť dlho, než sa podarilo kontajnery v tme nájsť, pochytať a znova zoradiť, aby sme mohli pokračovať v plavbe. Nezabudlo sa ani na mladomanželov a po vypísaní všetkých formalít sme im do bieleho rána pripíjali na zdravie, ako sa na riadnej slovenskej svadbe patrí.

Cez Rumunsko domov

Po vylodení v Russe sme si to namierili rovno na Bukurešť. Cestou domov sme nemohli obísť jeden z najkrajších úsekov v Transylvánskych Alpách. Kvalitná asfaltka pekne stúpa nahor k priehrade La Vidraru, kde sme vmiestnom kempe stravili poslednú noc výpravy.

Ráno sme sa vydali na záverečnú etapu a nádhernými serpentínami sme sa vyšplhali do nadmorskej výšky 2450 m, kde sa prechádza cez tunel na druhú stranu strmých hôr. Tu sa každý rád zastaví pri plese, odkiaľ je nádherný výhľad do údolia.

Zišli sme zhôr a vyrazili smerom k hraniciam . V Nadlaku, v meste s početnou slovenskou komunitou sme sa ako mnohokrát predtým zastavili u našich priateľov v slovenskej kolibe.

Po riadnom občerstvení sme postupovali naprieč rovinatým Maďarskom na záverečné kilometre dvojtýždňového výletu. Domov sme dorazili už potme, bez nehody a plný zážitkov.