Po Hodvábnej ceste

Je nádherné augustové ráno a my opäť štartujeme v ústrety novému dobrodružstvu. Päť členov tímu, päť týždňov a pätnásť tisíc kilometrov, to je výsledok plánu, ktorý sa tvoril a neustále obmieňal počas celého roka. Našim cieľom je navštíviť región opradený históriou, ktorý je oddávna spojený s obchodom a životom karaván. Nazrieť do pradávnych miest, oktorých bohatstve a rozprávkových palácoch stáročia rozprávajú príbehy z rozprávok Tisíc a jednej noci. Naša cesta za poznaním vedie do Centrálnej Ázie. Do oblasti skrásnou a drsnou prírodou, týčiacich sa štítov Pamiru, Tian-shanu, či bezhraničných priestranstiev kočujúcich nomádov. Ale predtým ako zaklopeme na brány tohto kúta sveta, čaká nás prejsť bezútešnou rovinou Ukrajiny, Ruska a prašnou stepou Kazachstanu, kde naše dobrodružstvo začína.

Ukrajinský maratón

Prechod ukrajinskej hranice je rychlý a bezproblémový. V Užgorode zamieňame peniaze, natankujeme a onedlho si už užívame nový asfaltový koberec vinúcej sa cesty v Karpatoch. Ukrajinu vnímame ako tranzitnú krajinu, ale krása hôr a romantika podhorských dedín s pasúcim sa dobytkom nás nenecháva chladných. Podchvíľou zastavujeme a z čarokrásnych výhľadov do hlbokých karpatských dolín čerpáme novú energiu.

Nič netrvá večne a hornatá časť Ukrajiny zostáva ďaleko za nami. Prichádza nekonečná rovina, ktorá bude dlho naším nechceným spoločníkom. Opantaní nudou a so strnutou rukou na plyne snažíme sa odkrojiť čo najväčšie sústo z jednotvárnej krajiny. Chvíľu vzrušenia prináša až Erichovo varietné číslo vrcholiace na kufri žigulíka. V momente mi hlavou preletí myšlienka s nápisom predčasného konca výpravy. Našťastie Erich vstáva, dvíhame motorku ,zahladzujeme stopy a vodiča umlčuje dolárové odškodné. Všetko prebieha automaticky, pričom každý vie čo má v danej chvíli robiť. Veď príchod milície by nám spôsobil obrovské problémy. Opúšťame miesto činu a v neďalekom kľudnom kúte zisťujeme škody. Smutný výraz z našich tvárí opadá až po rozozvučaní doráňaného dvojvalca. Ten z počiatku trucuje a nedá sa presvedčiť, že tu pri Umane cesta nekončí. V tento deň už ďalej nepokračujeme. Nachádzame nocľah pri rieke a do neskorého večera narovnávame poškodené diely.

Ráno navštevujeme predajňu s autodielmi a motorka v nej dostáva originálne smerovky z moskviča a späťáky z volgy. Skúseností z týchto končín nás nabádajú dodržovať predpisy. Na každej stopke niekoľko sekúnd stojíme a oboma nohami pevne na zemi vzdávame hold okolitému svetu. Aj keď sa zdá, že navôkol nikoho niet, vždy niekde obďaleč striehnu maskovaní muži zákona. Ale tunajší šoferi sú našej krvnej skupiny, vždy zablykajú a takto dajú vedieť, kde treba dať pozor. V Dnepropetrovsku prekračujeme rieku Dneper a dostávame sa do husto osídlenej industriálnej oblasti Ukrajiny. V okolí Donecka sa krajina mierne vlní a pokrývajú ju obrovské haldy vyťaženej hlušiny. Na ruské hranice prichádzame potme. Dopredu volíme taktiku prekročiť ich v noci. Takto predchádzame nekonečnému čakaniu v kolóne v horúcom letnom dni a z neho plynúcej straty času. V kľudnej a priateľskej atmosfére obchádzame okienka a zbierame v nich potrebné razítka. Počas vybavovačiek vtipkujeme s personálom, vekslujeme peniaze a zase sa presviedčame, že znalosť ruštiny nám tu otvára dvere. Po dvoch hodinách už razíme cestu na Novošachtinsk.

Na matičke Rusi.

Prechádzame nočným mestom a chybným odbočením vychádzame na diaľnicu Rostov-Moskva.To by však nebolo chybou, keby sme pokračovali hlavným ťahom na Volgograd. Ten sme navštívili pred dvomi rokmi, tak ho teraz škrtáme z plánu. Po niekoľkých kilometroch zariskujeme, otočíme sa priamo na diaľnici a vraciame sa späť. Je pokročilá nočná hodina a treba niekde zaľahnúť. Ten kto hľadal nocľah v tme, iste si vie predstaviť, že to nie je vôbec jednoduché. Po niekoľkých neúspešných pokusoch nachádzame vhodnú odbočku. Ale čo čert nechcel, v žiari našich reflektorov sa zjaví miestny cintorín. Aj keď sme na smrť unavení a usúdiac podľa trojdňového zápachu našich tiel súci už do hrobu, tak tu ešte ležať nechceme...V duchu morálnych zásad obraciame stroje a po niekoľkých stovkách metrov už definitívne končíme v hustom poraste. Na druhý deň uháňame ruským vidiekom a pred mestom Semikarakorsk prichádzame k rieke Don. Prievozom, ktorý tu premáva v tridsaťminútovom intervale sa dostávame na opačný breh.

Hoci v mape vyznačené cesty pôsobia trochu neisto, vskutočnosti sú široké a s kvalitným povrchom. Ľudoprázdnu asfaltku lemujú nekonečné polia a zavlažovacie kanále. Je horúci letný deň, tak si doprajeme príjemného ovlaženia spojeného s neodkladnou hygienou. V dedine Remontnoje po prvýkrát od hraníc narážame na post milície GAI. Popri bežnej kontrole dokumentov sa z nás policajt snaží dostať peniaze. Čím ďalej tým viac si vymýšľa hlúposti ako napríklad potrebu výstražného trojuholníka. Je stále otravnejší a tak kvôli neúnosnému zdržovaniu obdrží na umravnenie nejaké doláre. Bez slova a s opovrhujúcim pohľadom dostáva pocítiť svoju bezvýznamnosť a s rachotom odchádzame. V Príkaspickej nížine sa polia plynulo menia na step. Na neďalekom horizonte sa objavujú už známe pieskové duny. I tentokrát tu zastavujeme a trávime tu chvíľu oddychu. Marek ako jediný zástupca bezreťazového pohonu zahrabáva svojho germána z Mníchova hlboko do jemného piesku.

O kus ďalej absolvujeme povinné fotenie na snehobielej hladine soľného jazera, ktorých je tu popri ceste niekoľko. Pred nami je Astrachan, bohaté prístavné mesto ležiace v delte rieky Volgy do Kaspického mora. Prvá zmienka o ňom pochádza zo začiatku 13. storočia a dodnes je obchodným a kultúrnym centrom tejto oblasti. Zastavujeme na rušnej ulici a okolitý svet sa prevteľuje do dokonalých ženských kriviek. Pozri tam! Pozri tu a tamtú! Ozýva sa z pléna. Vžití do úlohy porotcov krásy hodnotíme len najvyššími známkami. Odveká prítomnosť rôznych národov, ktorých gény sú tu premiešané v správnom pomere zanechala viditeľné stopy. Užasnutých nás z tohto raja v čas vyprevádza miestny
bajker Žeňa na svojej Honde. Za mestom ešte tankujeme klasickým ruským spôsobom najprv peniaze potom benzín a mierime k hraniciam s Kazachstanom.Volga sa tu rozlieva na mnoho ramien a vytvára tak jednu obrovskú bažinu. Dostať sa k moru po súši je nemožné. Prejdeme plateným pontónovým mostom a po pätnástich kilometroch prichádzame na colnicu.

Na výstupe nás odbavujú pomerne rýchlo a po kilometri znovu stojíme na kontrolnom stanovišti pri hraničnej rieke Kiguč. Most, ktorý bude spájať obidva brehy je pred dokončením. Naše hodinky posúvame o tri hodiny dopredu a kompou sa prevážame na opačný breh. Honba za bumáškami a guľatými razítkami znovu začína.

Welcome to Kazachstan

Je noc a polovica slúžiacej smeny sa nachádza v alkoholovom opojení. Lezú po motorkách, mačkajú a skúšajú čo ide,navyše sa chcú povoziť. Drzosť uniformovaných opíc nepozná hranice. Pre hladký priebeh kontroly prehĺtame horkú pilulku hnevu a z jej odpornej chuti snažíme sa vyčariť úsmev. Asi po troch hodinách opúšťame túto zoologickú záhradu a v hlbokom prachu sa predierame vpred, aby sme po chvíli zase zastavili. Svetielkujúci mimozemšťan a jeho vesmírny koráb nám krížuje cestu. Vzápätí sa však v svetle reflektorov mení na policajta, ktorý nás chce neodbytne zapísať do knihy návštev. Tento jednoduchý úkon sa však pre nedostatok svetla stáva zložitým. Najprv si pomáha blikajúcim koncom pelendreka, potom dostáva nápad a zastavuje okolo idúci autiak , ktorý pätnásť minút naviguje aby mu svietil správnym smerom. Nakoniec však potlačíme vnútorný odpor k orgánom bezpečnosti a použijeme naše čelovky. Po tomto nočnom predstavení dávame už definitívnu bodku za dnešným náročným dňom. Ráno nás čakajú prvé kazachské kilometre. Našu pozornosť pútajú objekty ležiace na návršiach vstepi, ktoré zdiaľky pripomínajú stredoveké mesto. Tieto väčšie či menšie stavby z tehál obstavané múrom a vežou zakončenou polmesiacom sú cintoríny.

Práve ten napovedá, že sa pohybujeme v krajine s inou kultúrou. Bezrozmernú rovinu dopĺňajú stáda pasúceho sa dobytka, koní alebo tiav.

Hrboľatou asfaltkou prichádzame do Atyrau. Tu opúšťame Európu a oficiálne vchádzame do Ázie. Hranicu tvorí rieka Ural a most s nápisom Azia nás upozorňuje na prechod na iný kontinent. Obrovské reklamné bilboardy v meste sa točia okolo ropy, plynu a ropných spoločností. Nové honosné budovy bánk a úradov, svedčia o nemalých investíciach v krajine.

Dominantnú úlohu v príleve priamych zahraničných investícií nezohráva nik iný ako Spojené štaty. Ministerstvo obchodu USA a EU i preto uznali úspech reforiem a pridelili Kazachstanu štatút krajiny s trhovovu ekonomikou. Po novej asfaltovej ceste európskeho formátu smerujeme na Dossor. Asi v polovici odbočujeme ku kamennému pamätníku s obrovským orlom, ktorý je známy z fotografií cestovateľov.

Pred Magatom sa asfalt opäť vlní od tiaže nákladiakov. Tu dopĺňame zásoby potravín a predovšetkým vody. Zatiaľ čo ostatní nakupujú, riešim problém s opitým kazachom, ktorý drzo vysadá na motorku a zhadzuje ju na zem. Mám čo robiť s potlačením hnevu, ale kvôli vzniku šarvátky s miestnym obyvateľstvom stisnem len päste a zanadávam na jeho adresu. Pri výjazde zmesta sa motáme po prašných uliciach a hľadáme cestu von. Orientačným bodom je pre nás továreň. Pred ňou oslovujeme miestnych mladíkov na naloženom moskviči železným šrotom a pýtame sa kadiaľ ďalej. Vo vyjazdených koľajách s hlbokými výmoľmi a dvadsať centimetrovou vrstvou prachu, zablúdime medzi maringotky staviteľov plynovodu. Tí ukazujú niekde do stepi, kde vraj na stratenú cestu narazíme. A aj sme narazili.. Asfaltový koberec skončil v Magate a ďalej pokračuje len rozbitý šotolinový násyp, na ktorom naša rýchlosť nepresiahne 20km/h.

Pokračujeme ešte niekoľko kilometrov, pokiaľ žeravý kotúč slnka nezmizne za nekonečným horizontom. Byvak staviame ďaleko od cesty, aby nás náhodou nepriešiel rútiaci sa kamionista, ktorý sa rozhodol skrátiť si cestu.

Dva dni vpekle

Prvé ranné lúče nás vyhnali z brlohov a za pár minút štartujeme na celodenný motokros. Kľučkujeme pomedzi diery, z ktorých hĺbky a ostrých hrán nám pribúdajú vrásky. Po niekoľkých desiatkach kilometrov to vzdávame a schádzame do stepi. Vodiči nákladiakov tu vyjazdili koľaje, ktorými sa ide niečo lepšie. Spočiatku nás offroad baví, ale s pribúdajúcou horúčavou a bez kúska tieňa toho máme plné zuby. Dusíme sa v oblakoch prachu, ktoré sa tiahnu za plaziacimi sa kamazmi. V tej chvíli nevidieť na krok pred seba a v každom okamihu hrozí, že vbehneme do nejakej priečnej ryhy.

Slnko je neúprosné a teplota presahuje štyridsať. Sem tam zastavíme na oddych v čajchane. Takto tu nazývajú jednoduché príbytky zblata, vzdialené 50-100 km od seba, v ktorých sa v tejto pustatine dá zohnať niečo na zjedenie, slúžia ako motorest.

Deväť desatín Kazachstanu tvoria nehostinné planiny, ktorých hustota zaľudnenia sa pohybuje okolo 5,8 obyvateľa na kilometer štvorcový. Dorážame do Bayghaninu, kde bezpodmienečne musíme tankovať. Čerpadlo jediného stojana z prahistorickej doby a jeho dámska obsluha plní nádrž 20 minút.

Po vynútenej prestávke sa opäť preháňame po stepi ako indiáni po prérii. Násypy gruntovky slúžia ako orientačné body aby sme sa nestratili. Pri každej príležitosti získavame informácie o stave cesty pred nami. Názory sa rôznia. Jedni vravia to, druhí ono, ale nikto nevie podať presvedčivú odpoveď. Starí si už na asfalt nepamätajú a mladí nevedia ako vyzerá. Oproti idúci šofér dodávky nám škrtá v mape vyznačenú cestu a s úsmevom dodáva: „tam darógy net“.

V Kandagashi sa rozhodujeme kade ďalej. Ísť do Aralu cez Aktjubinsk alebo Embi? Po konzultácii s domácim smerujeme na Aktjubinsk, vraj tam bude asfalt. Snáď sa potvrdí známe pravidlo risku a zisku a tristo kilometrov naviac nebude na škodu. Parádny asfaltový koberec však končí niekoľko kilometrov za Chromtav. Okolie pokryvajú obrovské kopce hlušiny a už znázvu možno vyčítať, že sa tu ťaží chrómová ruda. Kazachstan disponuje značným nerastným bohatstvom. Zo 110 prvkov Mendelejovej tabuľky sa tu vyskytuje 70. Asfalt zmizol ako keď utne a podmienky cestovania sa riadne pritvrdzujú. Prípadný dážď by znamenal náš koniec. Cesta sa mení na húsenkovú dráhu a v jamách sa bez problémov schová osobák.

Po dvojdňovej jazde a po 1300 kilometroch vstupačkách konečne prichádza vyslobodenie v podobe čiernej vytúženej hmoty na ceste.

More, ktoré sa stratilo

Pompéznou bránou vchádzame do Aralu, mesta s rovnomenným názvom ako more, na ktorého brehu pred niekoľkými desiatkami rokov stálo. Dnes je však hladina vzdialená 100 km a zaberá sotva tretinu zo svojej pôvodnej rozlohy. Vysychanie Aralského mora začalo koncom sedemdesiatych rokov. Rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré doňho ústia, sa kvôli rozsiahlemu zavlažovaciemu systému strácajú v púšti. Sovietsky inžinieri chceli premeniť túto oblasť na svetového pestovateľa bavlny, pričom spôsobili jednu z najväčších ekologických katastrof. V meste sa zastavil čas. Jedinú asfaltovú cestu zavieva piesok a kolonáda na nábreží, ktorá bola pýchou, zíva prázdnotou. Tam kde kedysi bolo počuť šumenie vĺn, zostala len bezrozmerná jama s hromadou odpadkov. Jedinou spomienkou pripomínajúcou zašlé časy slávy, sú vraky lodí hrdzavejúce na vyschnutom dne.

Kvôli registrácii hľadáme oddelenie cudzineckej polície. Tento administratívny úkon je pozostatok sovietskej éry, pričom každý turista je sa povinný do piatich dní zaregistrovať. Obdrží tak razítko na sprievodný lístok, ktorý je vyžadovaný pri každej kontrole. Nesplnením tejto povinnosti hrozia problémy spojené s podplácaním alebo vysoká pokuta. Po viacerých pokusoch konečne nachádzame správnu budovu. Prichádzame k náčelníkovi. Už vo dverách nás víta zamračený výraz tváre úradníka, ktorému očividne narušujeme celodenný režim ničnerobenia. Je v civile a predstavuje sa s hodnosťou majora. Po prednese našej požiadavky, položí pred nás hárok papiera a diktuje znenie žiadosti: Žiadame náčelníka aralskej oblasti oregistráciu..atď.atď. Po vzájomnom stretnutí našich prekvapených pohľadov je nám jasné, že to nie je vtip ale tvrdá realita a začneme písať. Zabudnuté písmená azbuky obkreslujeme z násteného kalendára, pričom Mareková ľavica privádza tvoriaci sa skvost štábnej kultúry k vrcholu dokonalosti. Doplníme čísla pasov, podpíšeme ostatných a úder pečiatky potvrdí dôležitý dokument, ktorý ihneď putuje do hrubého zväzku. Po tomto úkone konečne prichádzajú na rad aj na naše sprievodky. Tie sú ihneď knokautované razítkom v ťažkej ruke byrokrata.

Z Aralu pokračujeme na tunajšie pomery dobrou asfaltkou do Bajkonuru. Silný bočný vietor rozfúkáva piesok púšte Kyzylkum a znepríjemňuje nám cestu. Po 150 kilometroch jazdy vprachu sa objavujú objekty a anténny systém kozmického strediska.

Raketové sklamanie

Bajkonur je štartovacou základňou ruského kozmického programu od jeho počiatkov. Dnes ho má Rusko v prenájme a platí zaň Kazachstanu obrovský nájom. Tešíme sa, že si obzrieme múzeum raketovej techniky, ktoré sa vraj nachádza v časti prístupnej pre turistov. Ale opak bol pravdou. Pred bránami kozmodromu nám ochranka ihneď zakazuje fotiť a obracia nás späť. Vmeste, v ktorom žijú všetci čo pracujú v kozmickom stredisku spolu so svojimi rodinami pochodíme rovnako. Celá oblasť je uzavretá, pričom všetky osoby sa preukazujú vstupkou. Autá vchádzajúce a vychádzajúce z mesta podliehajú prísnej kontrole. Nepochodili sme. Hoci sa nachádzame na kazachskom území, tu platia zákony Ruskej federácie. So smutným pohľadom nanekonečný areál opúšťame Bajkonur.

Kuzbeckým hraniciam

Pokračujeme rozpálenou krajinou a onedlho pretíname Syrdaryju. Hlad a horúčava nás núti zastavit v kafé za mostom. Zišlo by sa schladenie našich prehriatych tiel v šedastých vodách veľtoku, ale domáci nás od neho odhovárajú. Pieskové brehy a prúd mútnej rieky sú zradné. Pred tromi dňami tu našli utopeného miestneho pastiera. Cesta pretína sústavu zavlažovacích kanálov a vyprahlá krajina sa mení na zelenú oázu. Nocujeme pred mestom Kyzylorda.

Na druhý deň nás nekonečná monotónna cesta privádza do Turkistanu, centra islámu v krajine. Väčšia časť obyvateľstva Kazachstanu sú moslimovia. Pred Šimkentom sa krajina dvíha a v jemnom letnom opare sa objavuje mohutná hradba hôr.

Pred bránou Uzbekistanu

Štvorprúdovkou prichádzame do Saryaghashu, hraničného mesta s Uzbekistanom. Obrovská tehlová brána v orientálnom štýle označuje vstup na colnicu. Najprv však musíme prekľučkovať pomedzi množstvom áut a ľudmi, ktorý prechádzajú hranicu na pešo. Všade vládne čulý ruch, krik a zvada ako na nádraží. Po zdolaní pestrofarebnej zmesi čakajúcich, pouličných predavačov a žobrákov, v ktorej neexistuje žiadny systém sa ocitáme pred závorou. Colnicu zatvárajú oôsmej večer, v noci totiž nepracujú. V poslednej chvíli využívame šancu a za dolárové všimné nás strážnik brány ako posledných vpúšťa do colného priestoru. Na výstupe z Kazachstanu trávime asi dve hodiny. Po absolvovaní nezmyselných byrokratických úkonov nám otvoria veľkú železnú bránu, za ňou prebrodíme bazén vraj potrebný pre dezinfekciu a všetko začína odznovu. Ihneď sa nás vrhne colník, ktorý nám v rýchlosti pomáha vyplniť všetky potrebné papiere. Nič však nie je zadarmo. Službukonajúca zmena sa už tvári, že má po šichte a v takých prípadoch niekto musí zaplatiť jej nadčasové hodiny. Pre spokojnosť oboch zúčastnených strán dohodneme výšku obety a úradnícky kolotoč naberie na obrátkach. Zanedlho však zavládne priateľská atmosféra a v družných debatách sa dozvedáme, kde nájdeme primeraný hotel, čo koľko stojí, kde sa chutne najeme. Na záver prevekslujeme tvrdú americkú menu na plnú igelitku tunajších bankoviek-sumov a po zoznámení sa so štvornohým sympaťákom z protidrogového, ktorý nemá nič proti našim pachom, vyrážame smer Taškent.

Uzbecká metropola

Po pár kilometroch sa už ocitáme vo vysvietenom centre hlavného mesta. Prekvapili nás dopravné značky so zákazom vjazdu motoriek, ale tie však chtiac či nechtiac nerešpektujeme. Zastavíme na krajnici a okoloidúci nám ochotne ukazujú cestu k odporučenému hotelu. Odparkujeme stroje a po vysnenej hotelovej sprche, nám už nič nebráni spoznávať nočný život uzbeckej metropoly. Ráno vstávame o niečo neskoršie. Pred hotelom nabalíme tátoše, rozlúčime sa s personálom a vyrazíme na obhliadku mesta. Taškent bol významným obchodným strediskom už v 2. tisícročí pred našim letopočtom a od jeho počiatku tvorí neoddeliteľnú súčasť Hodvábnej cesty. Jeho novodobé dejiny sa však začali písať až v 19. storočí. Po ničivom zemetrasení v roku 1966 bol vystavaný do súčasnej podoby. Dominantou je obrovská televízna veža. V jej okolí sa nachádzajú moderné budovy bánk a obchodov, pričom všade navôkol prevláda množstvo zelene.

V starom meste si prejdeme tunajší bazár, ktorý má prívlastok najväčší v strednej Ázii. Jeho priľahlé úzke uličky už od nepamäti obývajú kovotepci, rezbári a iný drobní remeselníci.

Zemetrasenie tu však ponechalo len niekoľko historických pamiatok (medresa Kukeldashi, Tellya Sheik). Hlad a smäd nás nasmerovali do tieňa stánku s občerstvením, z ktorého sledujeme dianie na rušnej ulici. Úsmevným zistením je skutočnosť, že z desiatich prejdených áut je osem značky Daewo. Od tejto chvíle nazývame Uzbekistan Daewostanom. Po niekoľkých hodinách opäť vyskakujeme do sediel a po preplnených bulvároch hľadáme výpadovku na Samarkand. Veľká modrá navesť, nad ktorej obsahom s úsmevom krútime hlavami nás nenechala na pochybách. Zrazu zostal svet malý a vzdialenosť do Hamburgu či Karáčí je zanedbateľná. Pozri tam pod Varšavou, tam sme doma. S pocitom radosti ukazujem na prázdne miesto prislúchajúcej našej domovine.

Po hodvábnej ceste

Vzdialenosť z Taškentu do Samarkandu je 330 km. Kvalitná asfaltka kopíruje trasu pôvodnej Hodvábnej cesty. Táto významná staroveká a stredoveká spojnica prechádzajúca cez strednú Áziu spájala Čínu s Rímskou a Byzantskou ríšou. Prostredníctvom nej sa do Európy dostalo mnoho čínskych technických vynálezov ako papier, hodváb, porcelán či čierny strelný prach. Opäť pretíname rieku Syrdaryju a v dôsledku nesprávneho odbočenia sa ocitáme na kazachskej hranici. Hlavná trasa, ktorá bola za sovietskych čias bezproblémová je dnes rozdelená medzi obidve krajiny. Kvôli obmedzenému počtu vstupov v našich vízach obraciame tátoše a vraciame sa naspäť. Úrodnú nížinu pokrývajú kilometre polí s bielymi chumáčmi bavlníka. Obraz krajiny dotvárajú barikády melónov, ktoré spolu s vŕzgajúcimi strunovými posteľami, vytvárajú prechodný domov roľníkov žijúcich na mieste so svojim tovarom.

Perla Centrálnej Ázie

Do Samarkandu prichádzame za šera. V modernom industriálnom meste nachádzame príjemný hotelík vzdialený len pár minút chôdze od centra. Podobne ako včera i dnešný večer brázdime nočné ulice. Vonku je príjemne a terasy reštaurácií sú v plnom prúde ako cez víkend. Ozýva sa hudba, ľudia tancujú, posedávajú a hodujú. I my zasadneme za stôl a zakrátko dúškami oroseného moku, spolu so špecialitami tunajšej kuchyne, rozmaznávame naše chuťové poháriky. Ráno si privstanem a s pripraveným fotoaparátom vyrážam zachytiť atmosféru prebúdzajúceho sa orientálneho mesta. Samarkand leží v údolí rieky Zeravshan a so svojimi štyristotisícami obyvateľov je druhým najväčším mestom v Uzbekistane. Svoj najväčší rozmach dosiahol koncom 14. storočia, kedy sa stal centrom Timurovej ríše. Emir Timur ako obávaný dobyvateľ si podmaňoval okolitý svet podobne ako legendárny Čingischán. Jeho impérium zaberalo územie tiahnuce sa od Turecka po severnú Indiu a Kazachstan. Za vlády jeho vnuka Ulug Bega, bol zase Samarkand povýšený na centrum vedy a pokroku. Ten sa do histórie zapísal ako učenec a vedec, ktorý sa venoval matematike a astronómii. Založil univerzitu a vybudoval moderné observatórium. V strednej Ázii už vtedy vedeli, že zem rotuje okolo svojej osi a slnka. U nás v Európe za túto skutočnosť upaľovali. Túlam sa v príjemnom tieni alejí stromov a prichádzam k mazóleu Guri Amir. Jeho tyrkysová kopula spolu mozajkami vyzdobeným priečelím sa lesknú v žiary ranného slnka. Mramorový interier a jeho pozlátené reliéfy ukrývajú nefritovú hrobku Timura a jeho rodiny.

Registan

Záhony kvetov a striekajúce fontány, ktoré príjemne osviežujú horúci vzduch ma privádzajú do srdca mesta – Registanu. Toto monumentálne námestie zaradené do svetového zoznamu kulturného dedičstva UNESCO je mnohými považované za jedno z najkrajších na svete. Z troch jeho strán je tesne zovreté obrími stavbami: medresou Ulug Bega, Tillya Kari a Shir Dor. Ani jeden z týchto objektov už dnes neslúži pôvodnému účelu. Ich priestory sú využívané ako predajne suvenírov galérie, alebo na ukážky tradičných uzbeckých remesiel.

Úzkymi uličkami sa dostávam pred ďalšiu pozoruhodnú pamiatku, mešitu Biby Chanym. Táto je pomenovaná po Timurovej manželke.V tých časoch bola najväčšou mešitou moslimského sveta, v ktorej sa mohlo modliť desaťtisíc veriacich. Grandiózna stavba sa však tesne pred dokončením začala rozpadať a na obrovských múroch sa objavili trhliny.

V tieni Biby Chanym je ukrytý hlavný bazár mesta. Obchádzam stánky, fotím, klábosím s trhovníkmi a naplno si vychutnávam jeho exotickú príchuť. Bazár žije svojim vlastným životom. Je plný ovocia, stoviek druhov korenín, orieškov a vecí od výmyslu sveta. Ženy v pestrofarebných šatkách, každá s neodmysliteľným “zlatým” úsmevom neúnavne ponúkajú svoj tovar. Ich úsmev je skutočne zlatý, pretože niet nikoho, kto by v ústach nemal zlatý zub. Zlato je tu dodnes znakom zdravia a čistoty.

Po celodennom pamiatkovom programe si konečne zaslúžim aj chvíľu oddychu v klimatizovanej izbe nášho hotela. Ráno sa poberáme ďalej. Ale pred tým, ako sa definitívne rozlúčime so Samarkandom porušíme všetky predpisy, aby sme sa spoločne odfotili v Registane. Strážnici a milícia sú k nám tolerantní, sme pre nich rovnako exotický ako pre nás ich krajina. Pri odchode kvôli nám zastavia premávku a zabezpečia odjazd ako vládnej delegácii.

Za mestom si dáme malé raňajky a za posledné peniaze doplníme nádrže. Z Daewostanu zamierime k susedom do vedľajšieho stanu-Tadžikistanu.

Tadžikistan

Vchádzame do najchudobnejšej krajiny z bývalých krajín Sovietskeho zväzu. O rozdieloch v životnej úrovni nasvedčujú už skromné objekty colnice. Na jednej strane veľké murované budovy proti postĺkaným unimobunkám. Zem sa zmieta vo veľkej chudobe. Tú spôsobila päťročná občianska vojna, ktorá prepukla v 1992. roku a jej následky pretrvávajú dodnes. O čo sú tunajší ľudia chudobnejší, o to sú k nám milší a vybavovanie vstupných dokumentov prebieha bez najmenších problémov.

Tadžici patria k jednej historicky najstarším skupinám, ktorá sa tu usídlila už v dobe, keď predkovia okolitých národov žili ešte v stepi. Ich jediný príbuzný v tomto kúte sveta sú Iránci, teda Peržania, s ktorými sa dodnes bez problémov dorozumejú. Víta nás brána mesta Penjikent. Banka je zatvorená a potrebnú peňažnú transakciu realizujeme s bankérmi na miestnom trhu. Ihneď sa dostávame do obklúčenia zvedavých ľudí a paľby stále rovnakých otázok.

Niežeby sme sa chceli vzdať bez boja, ale po dvoch týždňoch ofenzívy: Odkudá, kudá? Skóľko lóšadej a skóľko stójit nás už prešla chuť opätovať paľbu a po niekoľkých výstreloch ustupujeme mimo hlavný front. Ale ako tu býva zvykom i na relatívne kľudnom mieste sme ihneď stredobodom pozornosti. V prevahe tvári podoby Bin Ládina lížeme nanuky, odpovedáme na známe otázky a cítime sa príjemne. Každý by nás chcel mať doma. Jeden predbieha druhého a pozýva nás na návštevu.

Je čas obeda a tunajším deťom končí vyučovanie. Prašné ulice sa v momente prezliekajú do školských rovnošiat. Dievčatá v rovnakých šatách a s veľkými mašľami vo vlasoch, chlapci v bielych košeliach a čiernych nohaviciach. Opúšťame mesto, pričom všetci sa tešia, mávajú nám a pokrikujú hello, hello.

Divokým kaňonom

Krajinu navôkol vypaľuje prudká letná páľava a mení ju na jednofarebnú pustatinu.

Putujeme ponad šedivokalnou riekou Zeravšan, hlboko zarezanou do zemskej kôry. Uväznená v úzkom koryte si dokázala v priebehu tisícročí nájsť cestu cez kamennú hradbu hôr.

Na jej strmých brehoch, na sklanatých terasách nad spenenou riavou, sa kde tu zelenujú oázy dedín nazývané kišľaky. Väčšina obyvateľov sa zaoberá pestovaním ovocia, či chovom oviec. Mladí však odchádzajú za prácou do miest, alebo ešte ďalej za hranice krajiny-do Ruska. Ploché strechy kamenných príbytkov osád pokrývajú viazanice sena uskladnené pre dobytok na zimu. Zurčiaca voda potôčkov pretekajúcich kišľakmi umýva zamastené hrnce, polieva úrodu, perie a zvlažuje dedinčanov v stále sálajúcom slnku.

Do skaly vysekaná cesta pred nami je zavalená. Pohybujúci svah ju zrovnal kamennou lavínou, pred ktorou čaká niekoľko kilometrová kolóna áut. Cez deň sa na nej pracuje a premávka sa spustí až v noci. Stmieva sa a nadchádza čas vypustenia niekoľko kilometrového nepokojného hada. Z valiacej sa trmy-vrmy niet úniku. Z jednej strany obrovské kolmé steny, z druhej neskrotený vodný živel v tristometrovej priepasti v nás zbudzujú rešpekt.

Pokračovať v tme medzi balvanmi, výmoľmi a v dusivom prachu je pre nás nebezpečné. Prichádzame k čajchane a po dohovore s jej majiteľom tu trávime noc. Tá však nemá konca. Celý čas sa ozývajú burácajúce motory nákladiakov, ktoré nám nedovolia zaspať.

Horské priesmyky

Ráno stúpame do 3373 m vysokého sedla Anzop, prekročíme ním horské pásmo Hissarský chrbát. Nekonečné serpentíny nás vedú stále vyššie a vyššie medzi nádhernú panorámu okolitých ľadových štítov. Postup nahor nám však sťažuje zmes hustého prachu a výfukových plynov po vlečúcich sa Kamazoch, ktoré možno len z ťažka predbehnúť. Cesta je niekedy iba zárez v strmom svahu na mnohých miestach s chýbajúcou krajnicou a bez zvodidiel. Tie nahrádzajú nahrnuté valy zeminy, alebo rozostavené balvany na okraji priepasti.

Na vrchole sedla sa nám naskytá nádherný výhľad na ostré hrebene okolitých hôr. Čaká nás cesta dolu, ktorá nie je o nič lepšia ako bola tá nahor. Vo vzduchu sa šíri štipľavý zápach brzdového obloženia hamujúcich nákladných áut. Ich vodiči balansujúci na okraji priepasti, si zasluhujú náš obdiv.

Postupne sa ponárame do hlbokej doliny a po prejdení ďalšieho staveniska zastavujeme na obed. Po niekoľkodňovej baraninovej diete sa konečne prežierame kuraťom. Asfaltová cesta v prekrásnom kaňone rieky Vardzob nás privádza do Dušanbe. Tadžická metropola patrí k relatívne mladým mestám. Jej história siaha len do tridsiatych rokov minulého storočia, kedy vznikla na mieste tradičného trhu obyvateľov z okolitých dedín. A kedže sa trh konal vždy v pondelok i mesto nazvali pondelkom, čo v tunajšej reči znamená Dušanbe. V meste sa nezdržujeme. Akurát Marek tu v magazíne pri ceste kupuje olej “SONY “ do svojho BMW.

Náhorným Badachšanom

Vchádzame do autonómnej oblasti Náhorný Badachšan. Potrebné povolenie na vstup sme získali už vopred na Tadžickej ambasáde vo Viedni. Stúpame do horského sedla Khaburant , ktoré sa šplhá do výšky 3252 m. Prechody strmými horskými priesmykmi, úzkymi kamenistými serpentínami sú v Tadžikistane bežné. Nebezpečenstvo kolmých stien a prudkých zrázov hrozí na každom kroku.

Niekoľko zničených tankov a obrnených transportérov, ktoré lemujú cestu nasvedčujú tomu, že sa tu nedávno bojovalo. Na pozostatky vojny upozorňujú aj výstražné tabule na zamínované polia. Bezhraničné potulky mimo vyznačenú trasu by skončili zberom končatín po okolitých stráňach.

Okolo afgánskych hraníc

Ponárame sa do hôr a cesta vedie úžasným kaňonom rieky Pyandzh, ktorá tvorí prírodnú hranicu s Afganistanom. Hranica je strážená ruskou posádkou, ktorá ju po celej dĺžke monitoruje. Tadžikistan je hlavnou tranzitnou krajinou pašovania drog z Afganistanu.

Na opačnom brehu vidieť jednoduché príbytky z hliny a lopotiacich sa roľníkov v kamenistej zemi. Jednotlivé osady spájajú krivoľaké chodníčky visiace na útesoch nad spenenou riekou. Na nich sem tam zazrieť človeka ženúceho naloženého somára do strmého svahu. Nadišiel čas nájsť vhodné miesto na nocľah, ale v tomto gigantickom kameňolome to nie vôbec jednoduché. Napokon ho zajednávame v ovocnom sade v dedine. Prebúdzame sa do nádherného dňa a po rannej očiste v ľadovej vode horského potoka vyrážame ďalej.

Kvalita povrchu cesty sa mení, asfaltové úseky sa striedajú s gruntovkou. Pred obedom stretávame dve belgičanky a holanďana, ktorí idú z Kirgizstanu. Po spoločnom mítingu a vzájomnej výmene kontaktov pokračujeme ďalej.

Kontrolky stavu paliva signalizujú, že je treba dotankovať. Posledné benzínové čerpadlo na aké sme zvyknutí u nás doma, sme však videli v Dušanbe. Podmienky sa riadne pritvrdili a potrebný benzín obstarávame z vedier alebo päťlitrových zaváracích fliaš popri ceste.

Naprieč Pamirom

V Khorogu míňame pamätník prvému autu, ktoré prešlo Pamirským traktom. Takto sa nazýva cesta M41 s druhým najvyšším prevýšením sveta, ktorá vedie Pamirom.

Toto tretie najvyššie horstvo je jedným z najmenej prebádaných regiónov planéty. Pokorujeme horské priesmyky vysoké cez 4000 metrov a naskytujú sa nám jedinečné výhľady na ľadové štíty. Napriek redšiemu vzduchu a nekvalitnému benzínu sú naše tvrdo skúšané stroje vo vynikajúcej kondícii. Nocujeme u cestárov, šiesti v jednej miestnosti a prežívam najdlhšiu noc v mojom živote. Nadmorská výška, dym z otvorenej pece a smrad z nafty z vedľajšieho skladu mi nedovolia zaspať. Dlho očakávané ráno je rovnako krásne ako včera ale o veľa chladnejšie. Teplomer ukazuje štyri stupňe pod nulou. Rozmrazíme motorky, oblečieme všetko čo ťaháme so sebou a pokračujeme ďalej.

Prekonávame priesmyk Ak-Baital pass (4655m), na ktorom si vylepšujeme svoje osobné výškové rekordy.

Vchádzame do Murgabu. V tomto snáď najzapadlejšom pajzli Centrálnej Ázie musime vybaviť “vraj” povinnú registráciu. Napokon ju aj tak nikto nepýtal. Stálo nás to čas, nervy a doláre. Cesta kopíruje čínsku hranicu a jej vzdialenosť od hraničného oplotenia je na niektorých miestach sotva päť metrov. Prichádzame k jazeru Karakul, ktoré vypĺňa kráter po dopadnutom meteorite z pred desatich miliónov rokov. Panoráma ľadovej náruče hôr v kontraste s tyrkysovou hladinou je priam fantastická. S pokojom na dušiach si vychutnávame vysokohorskú atmosféru, pričom biele sedemtisícovky máme ako na dlani.

Začína fúkať silný vietor a šotolinová cesta nás privádza na hranice. Colnica pozostáva z dvoch starých cisterien, ktoré slúžia ako kancelárie. Vo vnútri je len písací stôl, kachle a vojenská pričňa. Vybavení sme pomerne rýchlo a posledným sedlom Kyzyl-art (4280m) zostupujeme do Kirgizstanu.

Schádzame po vytvrdnutých blatových koľajách do úzkej doliny. Na lúke pri ceste sa pasie stádo jakov a za ním už vidíme colnicu. Nasleduje nezvyčajne krátka kontrola, po ktorej sme ukrátení aj o vstupné razítka v našich pasoch. Colník, ktorý má pečiatku sa práve modlí a nemáme ho vraj vyrušovať. Jeho kolega vraví, že aj tak ich nikto nebude od nás vyžadovať. Nuž čo, len aby si mal pravdu priateľu a opúšťame hranicu. Ľadové štíty zostávajú za nami a úzka dolina prechádza do širokej kotliny.

Prichádzame do dediny Sary-taš. Je podvečer a z okolitých hôr sa šíri citeľný chlad. Na jednom zdomov sa pyšne vyníma ručne maľovaná tabuľa s nápisom hotel. Pripomína obraz ako vystrihnutý z filmu otroch veteránoch. Zo dvora vybehne pani a ihneď nám ponúka ubytovanie. V dome majú obchod, krčmu a dve izby, ktoré prenajímajú. Najprv si však objednáme krčah čaju na zahriatie a na jedenie praženicu, lebo iné teplé jedlo nemajú. Dostávame zatuchnutú izbu, ktorá mimo sezóny asi slúži ako obývačka. K dispozícii máme televízor, DVD-prehrávač, čínske filmy pre deti ale jediné čo funguje je štyridsiatka žiarovka visiaca zo stropu. Spíme na zemi na vrstve porozkladaných kobercov. Ráno každý z nás odloží časť nákladu v hotelových kadibudkách na konci dvora a po rannej hygiene vo zbytkoch našej minerálky sme pripravení vyraziť. Dnes je naprograme osemdesiat kilometrov vzdialená čínska hranica. Ale ešte predtým ako vyrazíme, natankujeme benzín z vedier v jednom dome v dedine.

Smer Čína

Cesta je len štrk, kamene alebo vyjazdené koľaje popri nej. Tie sa zdajú, že smerujú opačným smerom, ale napokon sa vždy zídu v rovnakom bode. Jediným pôžitkom zjazdy je biela kulisa s hradbou vysokých hôr vystupujúca z roviny.

Zostupujeme úzkym úvozom, ktorý pripomína vyschnuté riečne koryto azastavujeme na kontrolnom stanovisku. Po obkreslení našich mien do opotrebovaného zošita vychádzame na novučičký asfaltový koberec, za ktorý by sa nehanbili ani v Nemecku. Aspoň niekoľko kilometrov sa tešíme z kvalitného povrchu, no prichádzajú zase nové prekvapenia. Za každou zákrutou na nás striehne balvan, ktorý tu zanechali kamazisti po generálnych opravách svojich ťažkotonážnikov. Používajú ich namiesto klinov pod kolesá a vždy zostanú na mieste opravy. Vchádzame na zaprášenú kirgizskú colnicu a zároveň na ohromné prekladisko tovaru. Čakajúce nákladiaky praskajú vo švíkoch. Na ich korbách do strán prevísajú obrovské vrecia ako pena z pohára dobre načapovaného oroseného moku.

Netrvá dlho a colnú kontrolu máme bez problémov za sebou. Kľučkujeme pomedzi čakajúce nákladiaky a dostávame sa do medzipásma. Tu prechádzame cez niekoľko kontrolných stanovísk a pre nás začínajú prvé rečové ťažkosti. Pomáha nám Kirgiz Mehmet, hovorí po čínsky a ide rovnakým smerom. To ešte netušíme, že nám bude spoločníkom a zároveň sprievodcom aj vo vnútrozemí. O kus ďalej sa už ocitáme na honosnej čínskej colnici, kde nás čakajú prvé dotyky skrajinou Maa.

Čínsky colníci sú prekvapením, vystupujú ako profesionáli. Sú ústretoví, ustrojený od hlavy až po päty a nevyžadujú žiadne všimné. Všetko má svoje miesto a postup. Dostať sa do Číny vlastným dopravným prostriedkom je však problém. Naše doklady a ani medzinárodné vodičské preukazy tu neplatia. Cudzinec, ktorý nemá čínsky vodičák, nemôže v Číne riadiť motorové vozidlo. Tieto informácie sú nám známe, ale prečo to neskúsiť, keď sme sa dostali až sem. Snáď budeme mať šťastie ako ten rus, čo sa napriek všetkému dostal s motorkou až do Tibetu. Víza sme dopredu vybavili na ambasáde v Bratislave. Zahráme sa na neznalých a púšťame sa do vypĺňania formulárov. Všetko prebieha hladko až pokým nevysvitne, že sme na motorkách. I v tomto momente sa nám snažia pomôcť. Zavolajú do cestovky v Kašgare, ktorá nám vie vybaviť potrebné veci, dohodnú termín a zabezpečia auto s vodičom. Vzdialenosť z hraníc do Kašgaru je 300 km. Motorky uložíme do colného skladu, so sebou zoberieme nevyhnutné vecí a už nám nič nebráni vstúpiť do najväčšej čínskej provincie Xinjiang. Cesta sa kľukatí horami a my sedíme namačkaní v našom taxíku a sledujeme ubiehajúcu krajinu.

Kašgar

Po tme prichádzame do Kašgaru, legendárnej oázy niekdajšej Hodvábnej cesty, dnes obchodného a kultúrneho centra provincie. Na jeho nočných uliciach je neuveriteľne živo. Zdá sa, že mesto sa prebúdza práve o takomto čase. Po ubytovaní sa v päťhviezdičkovom hoteli v prepočte za stošesdesiat korún vyrážame spoznávať nočný život. Trhovníci pracujú na plné obrátky, všade sa niečo smaží, pečie. Dym sa nesie ulicami nad hlávami ľudí a zmes šíriacich sa vôní dotvára jedinečnú atmosféru mesta. Výpary zobrích hrncov nasiaknutých arómov korenín a variacich sa dobrôt nás zbavujú zmyslov. Mávneme rukou nad hygienou stolovania, s ňou si tu aj tak nik nerobí starosti, odhrnieme zvyšky jedál zo stola a plníme si prázdne bruchá rozvoniavajúcimi špecialitami.

I ranná stolica stolica sa dostala do svojich starých koľají. Prenáramná radosť z toalety, na ktorej sa dá sedieť, je očividná na tvárach všetkých členov tímu. Dnes nemusíme čupieť v stepi, odhánať doterný hmyz alebo triafať sa do vybetónovaného terča v podlahe. Ó aký božský je pocit bez ranného strečingu stuhnutých svalov nerozhýbaného tela. Ráno sa dlho nezdržujeme, ponáhľame sa do cestovky na dohodnutý termín. Tam sa dozvedáme podmienky, dohodneme cenu a roztočíme vybavovací kolotoč, pričom sa dozvedáme stále nové skutočnosti. Avšak po zvážení všetkých pre a proti, prerušíme rozbehnuté aktivity a rozhodujeme sa pokračovať cez Kirgizstan. Nevadí, aspoň sme sa presvedčili, že prejsť Čínou je predsa len možné. Opúšťame kanceláriu a vydávame objavovať taje Kašgaru. Z diaľky nás víta tridsaťmetrový betónový Mao. Na hlave má čiapku s hviezdou a jeho vzpriamená ruka mieri niekde do pomyselného davu.

Nevynechávame ani labyrint úzkych uličiek starého mesta, vystavaného z domov z nepálených tehál, omietnutých blatom s jeho charakteristickým zápachom. O blok ďalej v modernej štvrti sa vedie celkom iný život. Nové ulice so značkovými obchodmi a nákupnými centrami sú protipólom toho čo vidieť tu. Takýto je komunizmus na čínsky spôsob.

Prechádzka mestským bazárom ponúka panoptikum tvárí. Bledí, tmaví, bradatí, šikmookí. Guláš namiešaný zčlovečiny Tadžikov, Kirgizov, Uzbekov, čínskych Hánov a Urgujov. Práve tí posledne menovaní majú dominantné zastúpenie v provincii. Pochádzajú z bývalého Turkestanu a do Číny sa dostali po bludných cestách kočovného a pastierskeho života. Ich predkovia obývali toto územie už v 11. storočí. Dnes sú však v nemilosti Pekingu, pretože sa usilujú vytvoriť si vlastný štát. Osud tohoto národa je až priveľmi podobný osudu Tibeťanov.

Ráno vstávame zavčasu a ešte za šera sa lúčime sprebúdzajúcim sa mestom. Hranice musíme prekročiť pred obedom, pretože pohyb na nich je obmedzený. Doobeda sa odbavujú výstupy z krajiny, poobede vstupy, cez noc a víkendy sa nepracuje. Dnes je piatok a v prípade omeškania tu zostaneme trčať až do pondelka. Po dvoch dňoch prichádzame k našim verným spoločníkom, ktorí nás po otočení kľúčika pozdravia svojimi oranžovými ručičkami. Vyskakujeme do ich sediel a po niekoľkých kilometroch už vírime prach hrboľatých ciest v Kirgizstane.

Návrat do Kirgizstanu

V Sary-taše dotankujeme nadobre známom mieste a po deravom asfalte stúpame do horského sedla Taldyk pass 3615 m.n.m). Prekračujeme vrchol a serpentínami klesáme do údolia. Žltohnedá farba krajiny je na ústupe a na jej miesto prichádzajú odtiene zelenej. Schádzame do Ferganskej kotliny, najúrodnejšej nížiny vstrednej Ázii, zasahujúcej do Kirgizstanu, Tadžekistanu a Uzbekistanu.

Asfaltové úseky sa striedajú s tankodromom. Na cestách sa pracuje a my sa dusíme v hustom bielom prachu podobajúcemu sa rannej hmle, v ktorej nevidieť ani na krok.

Pred nami je Oš. Dvetisícpäťsto rokov staré mesto pôvodne ležiace na jednej zvetiev Hodvábnej cesty. Vyhladli sme a preto zastavujeme v jednej z mnohých záhradných reštaurácií popri ceste. Dávame si tradičnú samsu, čo je taštička z cesta plnená mäsom. Po chvíli oddychu už opäť pokračujeme a Kirgizstan poodhaľuje svoju novú lepšiu tvár. Mýty o asfalte sa stávajú skutočnosťou. Kvalitná asfaltka zahryznutá do skál nad tyrkysovou hladinou rieky Naryn sa vinie kaňonom.

Neuveriteľné prírodné scenérie, plné neskutočných farebných kontrastov nám do žíl vlievajú novú energiu. Schádzame krieke a v jej príjemných vodách si po dlhom čase užívame letných radovánok. Po príjemnom osviežení sme opäť pripravení ukrajovať ďalšie kilometre z nášho putovania. Prejdeme niekoľko tunelov, vystúpame do hôr a potom už schádzame do rozprávkovej krajiny priehrady Toktogul. Pred nami sa rozprestiera veľkolepá výstavná sieň jedinečných diel matky prírody. Tajomná krajina svetla a tieňa nám zastavuje dych.

Schyľuje sa k večeru a je čas poobzerať sa po mieste na nocľah. Tábor rozkladáme v lesíku pri horskom potoku. Zažívame pravú cestovateľskú idylku. Obloha je plná hviezd, ohník horí a my osviežení v ľadovej vode bystriny preberáme zážitky dnešného dňa.

Nekonečné pastviny

Na druhý deň mierne stúpame a krajina sa radikálne mení. Hnedú farbu vystrieda sýto zelená a na okolitých svahoch vidieť stáda. Prekonali sme magickú hranicu 3000 metrov. Ochladilo sa, no ľudí pribudlo. Cestu lemujú malé osady drevených domcov, ďalej v dolinách jurty obklopené stádami oviec, kráv a predovšetkým kobýl. Celé rodiny spolu so zvieratami odchádzajú na nekonečné pastviny, kde potom žijú pastierskym spôsobom od jari až do jesene a počas sezóny sa niekoľkokrát sťahujú. Schádzame z cesty a zastavujeme pred jednou z júrt.

Tieto jednoduché príbytky bývali tradičnými obydliami kočovných národov v strednej Ázii a Mongolsku. Vyzúvame sa pred vchodom a vstupujeme. Podlaha je vyložená niekoľkými vrstvami plstených rohoží a po stenách sú rozvešané koberce. Domáci nás usadia a častujú čerstvým mliekom, jogurtom a rôznymi druhmi marmelád. Prišiel čas aj na ochutnávku kumysu, čo je tradičný kirgizský nápoj, vyrábaný kvasením kobylieho mlieka v mechu z kozieho žalúdku. Tento nízko alkoholický nápoj je, popri vodke, základom všetkých spoločenských stretnutí. Hoci som mal strach, že mi z neho ubehne, k tragédii vôbec neprišlo.

Onedlho už stúpame do ďalšieho horského sedla a po prekročení vrcholu klesáme nádhernými asfaltovými serpentínami ako v alpách. Hory zostávajú za nami vchádzame do mesta Kara-balta. Odtiaľ smerujeme nekonečnými jednotvárnymi dedinami na Bishkek. V meste je šialená premávka a preto sa ho snažíme sa čo najskôr opustiť. Nížinou popri rieke Chuy (čítaj Čuj ☺ ) smerujeme k ďalšiemu cieľu k jazeru Issyk-kul. Krajina sa zužuje, dvíha a vchádzame do hôr.

Issyk-kul

Na závore pred vjazdom do mesta Balykchy, ležiaceho na brehu jazera, platíme ekologickú daň. V porovnaní s domácimi platíme však o dve tretiny vyššiu cenu, sme predsa cudzinci. Priezračne čisté jazero leží vo výške 1608 m.n.m , meria 170 kilometrovje druhým najväčším jazerom alpínskeho typu na svete. Z dvoch strán ho obkolesujú zasnežené vrcholky hôr pohoria Küngey Alatau a Terskey Alatau patriaceho do horstva Tien-shan.

Vďaka horúcim minerálnym žriedlam na jeho dne nikdy nezamŕza. Hoci je jazero nádherné a čisté, priveľmi nás nenadchlo, pripomína nám totiž Balaton. Asi sme ešte v opojení krás okolia rieky Naryn. Ubytovávame sa v zruboch v kempingu Maják, kde noc trávime v družbe so skupinou kazašských päťbojárov. Pôvodným plánom výpravy bolo jazero dookola obísť, avšak pre časovú tieseň, zlú kvalitu cesty a odporúčaniu domácich sa vraciame späť na Bishek. V meste Korday prekračujeme hranice a vchádzame do Kazachstanu.

Upaľujeme po kvalitnej M33 smerom na Almaty. Tam musíme vybaviť ruské víza a vlak, ktorý nás spolu s motorkami odvezie do Moskvy.

Almaty

Podvečer prichádzame pred brány mesta a pomaly sa presúvame do jeho centra. Predierame sa preplnenými ulicami, pričom každý máme strach, že nás tu niekto zotne. Mesto je doslova natlačené drahými džípmi a limuzínami. Ubytovávame sa v hoteli, ktorého sociálky sú doslova katastrofou. Ako radi by sme zrazu chceli ocitnúť v širokej stepi a využiť jej bezhraničný priestor. Ráno musíme bezpodmienečne požiadať o vízum, inak sa nemáme ako dostať domov. Je utorok a my stojíme v zástupe ľudí pred ruskou ambasádou. Zoznamujeme sa tu s našim novým priateľom Sergejom, ktorý sa stáva na niekoľko dní našim sprievodcom a oporou.

Víza máme prisľúbené na piatok, sú však podmienené lístkami na vlak. Ten by mal odísť do Moskvy v sobotu ráno. Čas čakania na víza trávime túlaním sa po meste a vybavovaním vlaku po všetkých možných kanceláriách. Prejsť z jednej strany ulice na druhú je priam adrenalínový zážitok. Autá sa rútia zo všetkých strán a nadobúdame pocit, že každú chvíľu nastane dopravný kolaps. Jedni majú riadenie vpravo, iní vľavo,nik si tu s tým nerobí starosti. Taxíky tu nejestvujú. Stačí mávnuť rukou a ihneď pri nás stojí auto. Odpovieme kam, dohodneme cenu a už sa vezieme na požadované miesto. Každý šofér, ktorý má chuť niekoho zviesť, zarobí.

Almaty bolo založené vroku 1854 a donedávna bolo hlavným kazašským mestom. Dnes je komerčným centrom tejto najbohatšej krajiny Centrálnej Ázie. Jeho pôdorys je charakteristický širokými ulicami a bulvármi, ktoré sú na seba kolmé a vzdialenosti medzi nimi sú úplne rovnaké. Celé centrum mesta je zahalené do zelenej farby. Je plné parkov a alejí. Hlavným parkom je Panfilov. V jeho strede stojí obrovský pamätník venovaný padlým vojakom v druhej svetovej vojne. Za ním sa týči Zenkovského katedrála, ktorá je údajne postavená bez jediného klinca.

Obraz mesta spestrujú pôsobivé výhľady na masívy Zailijsky Alatau. Je piatok desať hodín večer a my v kľude, s vízami v pasoch,cestovnými lístkami a zbalení, sedíme v nočnom podniku. Čakáme na telefonát z nákladnej stanice, kde máme na nakládku pristaviť motorky. Miesto toho prichádza správa, že nás nezoberú. Síce nás ubezpečujú, že v pondelok nás na sto percent naložia. Ale môžeme im po tejto skúsenosti veriť? Nastáva minúta ticha, chvíľa sklamania a pocitu bezmocnosti. Pre vážnosť vzniknutej situácie ihneď zasadá krízový štáb výpravy. Po ťažkých rokovaniach, ktoré prebiehali do neskorých nočných hodín prijímame rozhodnutie rozdeliť skupinu na dva operačné tímy. Tím I. : Erich, Jano, Ďuso sa pokúsia v pondelok znovu navlakovať. Tím II: Marek a ja, sme rozhodnutí skoro ráno po vlastnej osi vyraziť na šesťtisíc kilometrovú stíhaciu jazdu smerom k nášmu domovu. Nebude to však žiadna prechádzka ružovým sadom, už v tejto chvíli nám plynú ruské víza, nachádzame sa na opačnom konci Kazachstanu a zostáva nám päť dní na to aby sme sa ocitli na výstupe z Ruska. Ráno naozaj vyštartujeme a danú úlohu sa nám darí v stanovenom časovom harmonograme šťastlivo zvládnuť a po piatich dňoch vstupujeme na Ukrajinu. Tu už znás opadá stres a prichádza pocit úľavy. Chlapom z tímu II sa nepodarilo navlakovať ani v osudný pondelok a nakoniec opúšťajú Kazachstan lietadlom. Dnes je sobota a je tomu týždeň čo sme vyštartovali z Almaty. Unavení, špinaví ale zdraví a plný radosti, vstupujeme po piatich týždňoch a 15350 kilometroch v sedle na rodnú hrudu.